Vianočné „čačky“ všade okolo ja môžem. Gýč – negýč. Ale teraz chcem hovoriť o ľudskosti!
Keď starému roku dochádza dych, noci sa predlžujú a slnko chodí spávať oveľa skôr. Napriek blížiacim sa radostným sviatočným dňom sa občas zľakneme, že noci budú černejšie a my si budeme musieť zasunúť ruky hlbšie do vreciek a že budeme len nemo čakať na mráz. Namiesto toho však môžeme zapáliť ohne, primknúť sa k sebe a ukázať si navzájom, čo v nás je to, čo s veľkou bázňou nazývame ľudskosťou.
Dnes som si našla na stole darček. Pohár voňavého lesného medu. Od veľmi príjemných milých ľudí, ktorí odo mňa nič nepotrebujú. A ani ja od nich. Dali mi ho len tak. Z úcty k mojim nebohým rodičom. Zo starého priateľstva. Pre čistú radosť z dávania. A tiež tušiac, že radosť z prijatia bude rovnaká. Čistá, priezračná, srdečná…
Možno sa nám zdá, že sme k sebe milší len po tieto dni. Že to nie dobrota v nás, ale tlak gýča, komercie a falošných emócií všade okolo z nás robí láskavejších ľudí.
Ja sa toho nebojím.
Nerozmýšľam takto a v tom najlepšom to želám a radím aj vám.
Lebo veď ak by sme k sebe boli dobrí hoci len jeden jediný deň, aj tak, vďaka zaň
.
.Lebo Láska je konštanta, vďaka ktorej prežijeme, tmu, búrky a aj každú zimu. V jej prítomnosti sa totiž darí všetkému.
Láska, priateľstvo, dobrota a úcta sú ako drahé exotické korenie. To z najvzácnejších. Nezáleží na tom, koľko ho je, od koho a za čo. Dôležité je len to, že ak sme mali to šťastie a stretli a rozpoznali sme ho, sme požehnaní.
Hoci len jeden jediný deň…
A tie vianočné „čačky“ všade okolo ja môžem. Prosto, áno. Gýč – negýč. Môžem!
Text a foto Eleonóra Porubcová
