Už ma nič nečaká? Naozaj?
Hovorí sa, že človek začne naozaj starnúť v momente, kedy prepadne pocitu, že ho už nič dobré, či zaujímavé nečaká. Kým plánuje, žije. Je to naozaj tak?
Zaujímavý poznatok v tejto súvislosti má speváčka Hana Zagorová. Keď mala 45 rokov, myslela si, že v jej živote sa už nič neudeje, že ju nič mimoriadne nečaká. „Žila som život, s ktorým som bola v podstate spokojná, nevedela som si predstaviť, že sa v ňom odohrajú veľké zmeny,“ hovorí. Paradoxné je, že si kedysi nechala veštiť budúcnosť a vtedy jej povedali, že keď bude mať 46 rokov, stretne veľkú lásku. „Veľmi som sa tomu smiala. V 46 rokoch? To už predsa budem stará,“ hovorí. A naozaj, v 46 rokoch sa vydala za operného speváka Štefana Margitu a sú stále spolu. A Hana sa cíti najšťastnejšia vo svojom živote. Do budúcnosti má ešte veľa plánov.
Existuje štúdia, ktorá skúmala 2 milióny ľudí v osemdesiatich krajinách sveta. Jej autori prišli k záveru, že najčastejšie pocity márnosti majú ľudia po štyridsiatom roku života. Bolo to prekvapujúce, čakalo sa, že to budú až sedemdesiatnici. Ukázalo sa, že mnohí seniori žijú aktívnejšie a majú s tým súvisiacu vieru do budúcnosti oveľa silnejšiu, ako mnohí štyridsiatnici, ktorí prechádzajú takzvanou krízou stredného veku. Závery sú teda zdanlivo prekvapujúce, ale ich vysvetlenie je logické. V období po štyridsiatke si uvedomujeme, že polovica nášho života je za nami. Bilancujeme, uvedomujeme si, že sa nám podarilo realizovať len časť svojich snov, plánov. Súčasne cítime prvé známky starnutia. Ženy vidia prvé vrásky, šediny, kŕčové žily. Muži s úžasom sledujú, že im rastie brucho a už nie sú takí zdatní samci ako bývali. Aj v práci nás už nečaká závratná kariéra. Buď sme ju dosiahli a sme z nej unavení, alebo nedosiahli a to nás štve. To všetko je dôvod k panike, alebo k pocitu márnosti. Čo nás čaká? Nič moc, už len staroba.
Mnohí seniori však uvažujú opačne. Hovoria si: Super, dožil som sa sedemdesiatky, kto vie, ako dlho tu ešte budem a v akej kondícii, tak si musím naplánovať a na sto percent ako prežiť ďalší deň. Pribúda prípadov, keď si ľudia pred odchodom na dôchodok presne naplánujú, ako ho budú tráviť. Niekto si zariadi dielňu a teší sa, ako konečne bude mať čas na to, čo bude v nej kutiť. Iný sa veľmi teší, že sa odsťahuje na chatu a konečne sa bude môcť venovať svojej záhrade. „Najviac ma hnevalo, že som musela vždy v nedeľu z chaty odcestovať, keď všetko kvitlo,“ hovorí sedemdesiat jedenročná Jana. „Potom som vždy v piatok prišla naspäť, celá unavená z pracovného týždňa a bola som smutná, ako mi všetko v záhrade chradne, lebo celý týždeň nemal kto polievať. Môj plán na dôchodok bol teda jasný, stráviť na chate čo najviac času a poskytnúť mojim rastlinkám nielen vlahu, ale aj lásku. Rozprávam sa s nimi, hoci si môžete myslieť, že som bláznivá. A teraz, keď som na penzii, tak mám diár a píšem si do neho presné plány, kedy zasadím niečo nové, alebo čo je potrebné v záhrade urobiť. Plánujem a preto mám prečo žiť. Už teraz kreslím, aké letničky kde zasadím, akú budú mať farbu, aby navzájom ladili. A viem, že sa celú zimu musím udržiavať v kondícii, aby som na jar mohla poskytnúť svojej záhrade všetko, čo potrebuje.“
Niekomu sa môže, že zdať Jana tú posadnutosť záhradou preháňa, ale prečo sa na to nepozrieť z inej strany? Je vdova, jej dcéra je na druhom konci republiky, vidia sa len málo. Jana by mohla povedať, že je sama, stará a už ju nič zaujímavé nečaká. Ale ona má svoj plán, cieľ, teda dôvod stále sa na čo tešiť. Žiť. Narozmýšľa nad tým, čo bude. Ona si to plánuje.
Určite, človeka v živote zasiahnu nečakané nepríjemné udalosti. Choroby, smrť niekoho blízkeho, finančné problémy. Ale kto má plány do budúcnosti, má väčší dôvod sa s nepríjemnou situáciou vysporiadať. A obyčajne má k tomu aj väčšiu silu zvládnuť to.
www.i60.cz Foto Pixabay
