Ten kto podstúpil výmenu bedrového kĺbu, dobre vie, že cesta od prvého röntgenu po návrh na kúpeľnú liečbu je dlhá a kamenistá.
Obídete mnoho lekárov, aby ste od každého z nich dostali opečiatkovaný papier, ktorý vás posunie bližšie ku operačnému stolu. Zubár vám dá potvrdenie, že nemáte zápal v ústach, bez dátumu, lebo čo ak platí iba sedem dní. Gynekológ tiež, ale spraví aj preventívnu prehliadku, aby ste mali zľavnenú dentálnu hygienu … keď už ste tu. Interné vyšetrenie, krv do troch skúmaviek (ak sa vás opýtajú akú máte krvnú skupinu, povedzte, že neviete, nech si ju zistia sami, anestéziológ vám totiž aj tak neuverí ). EKG, röntgen hrudníka… napokon anestéziológ. A to všetko musíte sama, hoci vás ten kĺb sakramentsky bolí. Konečne nemocnica, lôžko pekne pri okne. Hlúpučké, no poteší. Klystír, kanyla (to je ihla, ktorá vám bude počas celého pobytu trčať z predlaktia. A! Vtom pribehne lekár a nepríčetne na vás kričí. „ Nemáme vašu krv, máte 0 negat. Nikto za to nemôže, ak ju nezoženú o desiatej, idete domov!“ Plačete, lebo neviete čo iné robiť. Vo dverách sa zjaví Vitalij, lekár z Ukrajiny, pohladí, utešuje: „Nebojťe sa, na miľion pjercent buďeťe opjerovana…“ Nedá sa prestať plakať, až kým sa nezjaví operatér, ortopéd. Ten, ktorý vás po celé mesiace držal nad vodou. „Krv je už na ceste, o hodinu vás budem operovať.“ Jemu uveríte a potom to už ide ako po masle. Odvezú vás na operačný sál, ako bábku vás ohnú, pichnú vám epidurál do chrbta, počujete zvuky, cítite, ako sa vaše telo údermi do kostí posúva na stole, ale už nič nebolí. Nešaliete pri predstave, že vám sekajú kosť, kladivom do nej vtĺkajú titánové veci, svaly a kožu spájajú kovovými svorkami ako spínacím strojčekom, lebo vás už nič nebolí a už bude iba lepšie. Už sa to deje! Preberiete sa na JIS, napojená na monitor, je tam ticho a šero a … nič nebolí. To až na druhý deň, ale nevadí, už bude iba lepšie, postavia vás na nohy, ale najprv vám ich domerajú, či sú rovnako dlhé, lebo sa mohlo stať, že tú titánovú vec natĺkli do kosti primálo, alebo priveľa. Bolí to, ale nevadí. Príde fyzioterapeut a káže kývať prstami na nohách. Nedá sa, bolí to. Vtom mu zazvoní telefón. „Pokojne si vybavte, čo máte, mne to nevadí.“ Poviem a on šibalsky odpovie: „To nič, to iba primár volá z operačky, lebo nevie, ako ďalej.“ Obaja sa z chuti smejeme. On si totiž uťahuje z toho cholerika, ktorý na mňa kričal.
Cvičíte hoci to bolí a keď po šiestich týždňoch (prakticky po štyroch mesiacoch) idete po prvý raz na kávu a máte na sebe aj nohavičky, lebo už nedriapu jazvu, kožené sandáliky, nie nepeknú „pevnú“ obuv, ľanový kostým a nie nočnú košeľu, do vane ste vliezli bez geriatrických pomôcok, zo záchoda ste odhodili zvýšený nadstavec, z postele ohavný penový trojuholník, ktorý ste si vkladali medzi kolená, je to víťazstvo. O niekoľko týždňov pôjdem na 21 dní k moru a v novembri na 28 dní do Piešťan. Vianoce možno strávim v New Yorku so synom … Lebo veď, teraz už bude všetko iba lepšie.
Text a foto Štefánia Opremčáková
