Téma: Mamičkin miláčik! Milovaný synček, len aby sa mu vlas na hlave neskrivil!
Matka takého „výtvora“ v úlohe skoro manželky… To ozaj, ženy??? (obraciam sa na tie matky)
Vychovala som syna. Otca si užil málo, prastarých rodičov o trochu viac. Denno – denne MAMI… boli sme prepojení (niekedy až nezdravo na mne lipol), neustále v mojej blízkosti. Každý mi tvrdil, že sa ani neožení, pretože bol na mňa doslova nalepený. A nastal čas, kedy sa odlepil. A ja som bola najšťastnejším človekom. Našiel svoj zmysel života, lásku, oženil sa, opustil mamu (nie úplne ). Nevchádzam do ich manželského života, nekladiem zbytočné vyzvedajúce otázky, nehľadám chyby na jeho manželke. Práve naopak.
Muži – mamičkini mojkáčikovia… prečo sa ženíte, ak nechcete dospieť? Prečo premieňate malé smietka manželky na brvná a dokonca ich rozoberáte pred mamičkami? Čo sa doma navarí, nech sa doma zje. Mamička má super rady? Hej, pomojká chudáčika ako za starých čias a pridá zopár múdrostí, ako žiť vo vašom manželstve, ktorého je šéfom. Hanba vám, muži. Hanba i takým materiam! Je mi nesmierne ľúto manželiek, ktoré sú porovnávané s mamičkou… Veď moja nevesta predsa nemusí dodržiavať postupy pri varení a použiť ingrediencie rovnaké ako ja! Hlavne, že jej manželovi chutí a ju za to aj pochváli. A i keď sa jedlo pripáli, nepodarí, svet sa nezrúti, donáška pizze do 30 minút. A pousmiať sa nad tým. Nie referovať hneď mamičke, ktorá ochotne pozve sa napapkať (dôjde s hrncom šmakoty) a znova okorení dobrými radami ako ďalej s takou nepodarenou manželkou naložiť. Joooj, ťažko sa mi až píše niečo také, ale je to realita. Nedospelí muži (i keď vek by bol), ktorí sa nedokážu odstrihnúť od materinej sukne a v mysli naďalej žijú vo svojej študentskej izbe a najlepšou kamoškou je mama. Fajn, nech ňou bude, ale sú hranice, ktoré ani mamy nemôžu prekročiť.
Zdravý manželský trojuholník netvoria on, ona a mama… ani on, ona a niekto tretí… ale! on, ona a Boh. A ten sa postará. Vždy. A lepšie ako mama. Len ho prizvať do príbytku, k stolu, do srdca…
Parazitujúca matka… a za ňou stojí jej porušená a labilná psychika. Svoju hodnotu si uvedomujú len pri závislom dieťati (na nej). Obaja majú strach prestrihnúť pupočnú šnúru a stať sa nezávislými osobami. Možno takáto mama nezažila dostatok lásky a porozumenia od vlastného manžela a pripútala si k sebe dieťa, spojenca. Ach, keby ho viedla dobrou cestou lásky a odpúšťania, ale…
Počuj, mama, nechaj svojho malého sladkého plyšáčika pokojne žiť jeho dospelácky život vo dvojici. Netras sa choro nad ním, veď aj kolená odreté vyzerajú hrdinsky… nech si prejde všetkým, aby sa stal konečne mužom! Je bábkou v tvojich rukách, otrocky ťa žerie a poslúcha (za to by mal byť trest. Dovoľ mu vzlietnuť, načo mu tie pomyselné krídla narástli? Veď nie je páv, aby sa nimi pýšil. Mama… aj keď si slepá, snaž sa vidieť v ich manželstve krásu a uznaj, že hneď po Bohu nasleduje v láske partner. Ťažké, však???
V deň, keď sa môj syn oženil, ďakovala som nebesiam. Necítila som, že ma opúšťa, že ho strácam, veď navždy budem jeho mamou. Bola som šťastná… a aj slobodná. Úžasný pocit. Moja nevesta je skvelá a to, čo sa deje v ich spoločnom bytí – nevyzvedám. A rovnako nezasahujem ani do výchovy mojej vnučky.
Otcovia a mamy… deti sú nám darované, nepatria nám… sme zodpovední za ich výchovu (do istého veku) a potom nech berú zodpovednosť na vlastné plecia. Nebudeme tu na zemi večne… všetko dočasne… a tak si to naše putovanie nekazme hlúpymi rozhodnutiami a radami a nepchajme nos do toho, čo má byť mimo nás.
Text Alenka Medvecká
Foto Depositphotos.com
