Staroba vlastne neexistuje! To len telo občas nevládze za myšlienkami!
Túto úžasnú myšlienku vyslovil človek, hlas ktorého väčšina z vás pozná. Dlhé roky pracoval v rozhlase. Najskôr ako hlásateľ, neskôr ako redaktor. A ten jeho hlas je naozaj výnimočný. Taký hlboký, rozhlasový, aký má byť! Ján Jánoši.
Vy ste vyštudovaný strojár, prečo vás to ťahalo do rozhlasu?
Juj, to je dlhá história. Ja som skúšal hádam všetko, čo mi bolo umožnené. Žil som v rodinnom dome na konci dediny v rodnej Santovke. Otec bol stolár, tesár, čiže sme mali doma dielničku, kde som si od mala čosi strúhal, vyrábal. Za domom nám rástla vŕba ne pletenie košíkov. Tomu sa venoval môj ujo, ktorý býval vedľa nás, tak som skúšal aj čosi upliesť. A občas, keď som bol nezbedný, tak mi veru mama s tým vŕbovým prútikom aj šibla. Doteraz viem vyrobiť cirokovú metlu. Cirok nám rástol v záhrade a otec ma naučil tie metly robiť. Rúčku sme si tiež vyrobili sami. Takže chlapská robota bola okolo domu, no aj vnútri domu sa diali zaujímavé činnosti. Mama so setrami šili, vyšívali. A ja, zvedavé stvorenie, som sa chcel všetko naučiť. Mali sme doma akordeón, tak som na ňom hrával a chodil som aj na hudobnú školu. V škole som zas recitoval a hrávali sme tam aj divadlo. No a ako starší miništrant v kostole som sa postupne prepracoval na čítanie epištol na bohoslužbách. A ešte doplním, že som kreslil, maľoval a tak vo mne skrsla myšlienka ísť na Školu umeleckého priemyslu do Bratislavy. Ale prijímačky sa mi nepodarilo urobiť, zostala mi strojarina. Aj k tej som mal blízko. Doma som vždy niečo konštruoval, vymýšľal, rozoberal, skladal motorku, prerábal bicykle… ešte chvíľu a už budeme v rozhlase. Ale to už musím zhrnúť do pár viet, aby z tohto rozhovoru nevydalo na knihu. Počas strednej školy som chodil na herecké konzervatórium a aj na spev. Nuž a dal som si prihlášku na herectvo. Bol som neúspešný a pokračoval som teda v strojarine na vysokej škole. V tom čase som moderoval v Slovenskej televízii relácie pre deti a mládež. A ešte pred skončením vysokej školy som začal pracovať v Slovenskom rozhlase ako hlásateľ. Jednoducho ma to k tomu slovu ťahalo.
Aký to bol život, myslím v rozhlase?
Život v rozhlase bol úžasný! Najkrajšie obdobie môjho pracovného života. Mali sme skvelých učiteľov, ktorí nás učili tajom tejto práce. Hlásatelia vysielali naživo. Každá nepripravenosť a nedôslednosť sa hneď prejavila v éteri a nedalo sa to vziať späť. Bol to trošku adrenalín, pokým si človek na to zvykol, ale aj rešpekt pred mikrofónom. Fascinovalo ma na tom to, že som bol prvý, ktorý vedel dôležitú informáciu. Vtedy ešte internet nebol, ani súkromné rádiá. Rozhlas bol ten, čo prvý prinášal správy z politiky, zo života, smutné aj veselé. Nezabudnem na vianočné služby, keď kolegyne priniesli kapustnicu, koláčiky a urobili sme si tie Vianoce krásne, radostné. Boli sme vynikajúci kolektív aj s technickými pracovníkmi, trošku skrytí na jedenástom poschodí, kde nik iný nesmel. Ja som bol v tom čase ešte slobodný a býval som po podnájmoch. Moja kolegyňa Zuzka Martináková mi dokonca občas vyprala, aj ožehlila košele. A vôbec , boli tam neskutočne skvelí ľudia, profesionálne aj ľudsky. Igor Štefuca, ten mal vždy nejaký vtip po ruke, koľko sme sa tam nasmiali. Mal som však v tom čase aj jedno veľmi zlé obdobie a vďaka ľuďom z rozhlasu som sa z toho dostal, za čo som im nesmierne vďačný.
Ako viem, tak ste potom z hlásateľne odišli o dve poschodia nižšie.
Presne tak. Do redakcie spravodajstva. Oslovil ma Ivan Mjartan, vedúci redakcie Rádiožurnálu, či by som to neskúsil tam. Nuž a ja som to teda skúsiť chcel. Najviac som bol doma v moderovaní, ale tam už bolo treba zobrať mikrofón a chodiť na tlačové konferencie, zháňať informácie a stihnúť ich ešte dodať aj do vysielania. V tom čase porevolučnom, sme sa vlastne všetci učili tej novinárčine od začiatku. My mladší, sme boli väčšinou v teréne na rôznych zhromaždeniach, protestoch, demonštráciách. Bolo toho neúrekom. Vysielali sme naživo vstupy, kde technik s káblami chodil za nami. Inak sa vtedy nedalo. Ba mali sme už vtedy jeden mobilný telefón, s ktorým sme raz chceli vysielať reportáž z jedného protestu z Prahy. Tam, kde sme boli my, nebol signál, kde signál bol, odtiaľ sme nevideli čo sa deje. Tak sme vyhoreli doslova. Ale zachránila to telefónna búdka, odkiaľ sme sa spojili s vysielaním a nakoniec sa to podarilo. Mňa, ako technicky vzdelaného nasadili na, v tom čase vážnu tému a to budovanie vodného diela Gabčíkovo. Bola to samozrejme najmä politická záležitosť, keď Maďari odmietli vybudovať svoj stupeň. Ale angažovali sa aj Rakúski zelení a samozrejme tam boli aj rôzne protesty a ťažko sa v tom dalo vyznať. Ale všetko sme zvládli aj stavebne a verím, že aj ja reportážami. Tieto dva roky boli nemierne intenzívne, som vďačný že som to mohol absolvovať.
Už vtedy ste boli známy tým, že počas páuz ste vyšívali a štrikovali. Ako ste sa k tomu dostali ?
Ach áno, to bolo počas hlásateľovania. Hlásateľňa mala jednu výhodu, nesmelo sa do nej vstupovať, bola za dvomi dverami a s technikou nás delilo veľké okno. A ja som sa skryl do rohu do kresla a tam som vyšíval. A ako som už spomínal, vyšívalo sa u nás doma a nie hocijako. My sme rumunskí Slováci. Rodičia sa sem prisťahovali v roku 1946. A práve v Rumunsku sa mama naučila tvoriť výšivky plným stehom.
Tie motívy vyzerali nádherne a najmä keď bola dobrá predloha. Tak som sa to naučil aj ja, len s tým rozdielom, že som si začal vytvárať svoje motívy a dal som tej výšivke iný, taký geometrickejší ráz. A v tom kresle som si občas zabudol ihlu. Kolegyne sa tam samozrejme občas pichli a začali sledovať, kto tam čo robí a prišli na to. Zrazu sa v jeden deň otvorili dvere a v nich celá delegácia na čele s folkloristkami Darinkou Laščiakovou a Adriankou Domanskou a ja som v tej chvíli nevedel, kde sa mám podieť… A potom sa to už samozrejme rozkríklo po celom rádiu, ba až do časopisu Dorka, kde som prispieval dva roky.
Oliver Andráši s Elenkou Vacvalovou ma pozvali na verejnú nahrávku Humorikónu do PKO a už o tom vedel celý svet. Asi pred piatimi rokmi som sa zastavil po cigarety v jednom stánku v meste, kde nikdy nechodím. Pozdravil som sa, vypýtal si cigarety a pani sa ma pýta, pán Jánoši a ešte vyšívate?… No dosť ma to preslávilo a vôbec som to nečakal. A toto vyšívanie som potom zúročil na manželkiných svadobných šatách, ktoré som jej navrhol, vyšil a ona so svokrou to dali do kopy a normálne si ich obliekla a vzali sme sa.
Zastali ste všetky ženské práce? To znamená varenie, upratovanie, starostlivosť o deti?
Juj tnete do živého…tak varenie áno, ale rodina tvrdí, že je to všetko na jedno kopyto a aj bryndzové halušky chutia ako guľáš…Upratovanie vôbec nie, to mi manželka nedovolí, lebo som v tom nedôsledný. Naopak, vyháňa ma z domu, aby som nezavadzal. Jediná starostlivosť o deti bola tá , že som si kupoval hračky, ktoré som v detstve nemal a spolu sme sa hrali. A boli nadšené, lebo ja som si na hračkách dal veľmi záležať. Mimochodom, doteraz ich máme odložené a čakajú na vnukov, či vnučky.
Z hlásateľa ste presedlali na úplne inú profesiu. Začali ste vyrábať nábytok. Aká bola k tomuto remeslu, či podnikaniu cesta? Ešte stále v tom podnikáte?
Všetko, do čoho som sa v živote pustil bolo o spoznávaní, o tvorbe, o mojich vnútorných výzvach, snoch. Ja som mal vždy pri sebe skicár a ceruzku, buď som navrhoval nejaký stroj, kreslil auto, nábytok, solitéry, veterné turbíny, rôzne mechanizmy. Pramenilo to všetko z toho, že to čo som videl okolo seba ma neuspokojovalo a chcel som tomu dať novú dimenziu. Neustále sa mi v hlave roja mnohé myšlienky. Ja som vlastne konšpirátor, ktorý nie je spokojný s tým čo vidí, čo má a chce to vylepšiť. Nemám rád zavedené veci. No a k drevu, k jeho vôni, tvárnosti a kráse som získal vzťah v otcovej dielni a ten mi tam dovolil robiť, čo som si len zmyslel. Vyrábali sme spolu napríklad lyže, ohýbali sme ich. Nádherné to bolo. Potom som ho presvedčil, že ideme vyrobiť lietadlo. Desaťmetrové krídlo sme vyrobili, on vedel, že to nikdy nevzlietne, ale pomáhal mi s tým lebo vedel, že je to o zručnosti, presnosti , že inak sa to nenaučím. Neskutočné bohatstvo, čo mi rodičia dali. Dovolili mi tvoriť a podporovali ma v tom. Až dospievaním človek zistí, čo vlastne bohatstvo je. Nie je to mamon, sú to skvelí ľudia okolo neho. Jaj ale odbieham. Rozhodnutie odísť od mikrofónu bolo veľmi ťažké. Trpel som hádam dva roky, pokým sa nedostavili prvé úspechy. Začali sme v malom s ručnými strojmi. Podarilo sa nám urobiť prvý interiér, stávkovú kanceláriu v Trenčíne. Tak sme ju v detailoch vypracovali, že sa tam chodili pozerať architekti, že ako sme to zvládli. V tom čase bol problém aj s materiálmi, s nábytkovými kovaniami, s lakom. Dýhu sme kupovali v Budapešti, laky vo Viedni, veľa materiálu sa nakupovalo na Morave. Ale postupne sa to rozbiehalo. A získali sme krásne zákazky. Rezidenciu nášho veľvyslanca vo Švajčiarskom Berne, konzulát vo Viedni, aj našu stálu misiu OSN vo Viedni a tak ďalej. Zarobili sa peniaze a investovali sme do strojov a zariadenia a samozrejme sme sa presťahovali aj do väčších priestorov. Podnikám už 26 rokov v tejto oblasti. Spolupracujem s mnohými architektmi. Mnohé veci som navrhoval sám. Takou zvláštnou kapitolou boli reprosystémy. Nádherná práca, zadali mi technické parametre a ja som ich mohol dizajnovať a aj vyrábať. Vznikli neskutočné unikáty, ktoré bodovali na svetových výstavách v tomto segmente. Mimochodom, viete čo je na tomto zaujímavé, že ich tvorili bývalí rozhlasáci. Technická stránka návrhu a výroby zosilňovačov patrila Petrovi Košnárovi, technikovi z rádia a zvukovú stránku riešil Zdenko Nosko, vynikajúci akustik, ktorý svoje vedomosti pretavil v novej budove rozhlasu. No a ja som to celé nadizajoval a vyrobil. Vyrábal som reprosystémy pre dve navzájom si konkurujúce slovenské firmy. Rozdiel bol v dizajne a v technike ale obe boli úspešné. Za tie roky, som zariadil množstvo bánk, firiem, aj štátnych inštitúcií, bytov, rodinných domov. Nikdy som sa nebál nových výziev a nikdy som nepovedal, že sa to nedá vyrobiť. Mal som a aj mám dobrých klientov, ktorí vedia túto prácu oceniť, boli a sú ochotní investovať niekedy nemalé financie a to vždy výrobcu posúva technologicky dopredu. Samozrejme boli za tie roky aj tienisté stránky podnikania, ale vždy som sa ich snažil prekonať. Ešte neskromne spomeniem, že v nábytkárskej oblasti mám udelený jeden patent a niekoľko priemyselných vzorov. Momentálne podnikám v menšom zložení, žiaľ je málo zručných remeselníkov. Mnohí, čo som vychoval a naučil, tak odišli a založili si svoje firmy.
Čo vaša rodina? Koľko máte detí, čomu sa venujú?
Máme dvoch synov. Starší Michal vyštudoval finančnú matematiku. Pracoval v bankovníctve, neskôr pre jednu Švajčiarsku poisťovňu a tá si ho stiahla z Bratislavy do centrály v Zurichu. Takže máme teraz kde cestovať. Mladší Jakub skončil manažment na UK, tiež pracuje pre jednu zahraničnú spoločnosť, zatiaľ na Slovensku a roky sa intenzívne venuje hudbe, gitare. Hrá v rôznych zoskupeniach a je spokojný. Aj my napriek tomu, že denne trénuje niekoľko hodín. Tak ako moji rodičia mňa, tak sme sa oboch synov aj my s manželkou snažili podporovať v ich záľubách a výsledok je tu. Spočiatku som sa nazdal, že aspoň jeden prevezme žezlo po mne, prípadne po manželke, ale našťastie išli svojou cestou a s odstupom času sme radi, že tak učinili.
Na facebooku som videla, že vyrábate šperky. To je vaše ďalšie nadanie? Aké šperky robíte, aké materiály, čo vás inšpiruje?
Áno, venujem sa tomu už takmer 5 rokov. Respektíve pripravujem si to na dôchodkový vek, aby som z toho dôchodku nevyhynul. Bude treba si akosi privyrobiť. Roky som si odkladal vzácne druhy drevín, z ktorých sme vyrábali nábytok. Bol to vlastne odpad, ale ja som vedel, že raz ho na niečo využijem. Aj sa stalo.
Vyrábam šperky z dreva. Zúročil som v nich všetky technologické a materiálové skúsenosti. Neskôr k drevu pribudla krištáľová živica, chirurgická oceľ. Momentálne sa tomu venujem najmä počas víkendov, v týždni na to nie je čas. Už sa hádam aj blíži čas, kedy ich začnem ponúkať v e-schope. Momentálne ich je možné vidieť v CT – gallery na Panskej ulici. Je to taká útulná mini galéria, kde pani Kleinertová, majiteľka, dáva priestor pre začínajúcich umelcov, tvorcov. Mimochodom, je to čiperná dáma na dôchodku a venuje sa naplno tejto milej činnosti.
Spomínali ste, že ste neuspeli na prijímačkách na herectvo, ale k divadlu ste sa predsa len dostali?
Áno, bolo to ešte na konci strednej školy. Oslovili ma z malého satirického divadla Mandragora. Intenzívne sme hrali 10 rokov. Začínali sme v divadle U Rolanda na Hlavnom námestí a potom neskôr nás prichýlil strojársky vysokoškolský klub STEPS na Panenskej ulici. Boli sme autorské divadlo. Hrali sme každý týždeň. Nádherné obdobie. Vyhrali sme niekoľko divadelných prehliadok a vždy sme mali vypredané. Pravda, boli to malé divadelné scény. No satira v tom období mala priam na ružiach ustlané, žiaľ v dnešnej dobe ako by sa strácala. Nuž ale hráme doteraz. Raz za čas si prenajmeme divadlo, pozveme kamarátov a hráme. Horšie je to s textami, už sa ťažšie pamätajú, ale to vôbec nevadí, vždy to nejako zaimprovizujeme. Ale dostali sme nápad, je to také trendové. Každý herec v našom divadle bude mať na javisku svojho hovorcu… Potom to už hravo zvládneme. Piati skalní z nášho divadla sa doteraz stretávame a býva veľmi veselo. Najbližšie ani neviem kedy hráme, ale to je jedno, raz to bude.
Ste už v dôchodkovom veku, či nie? Ale určite ste už v zrelom veku. Ako si ho užívate, robíte niečo pre kondíciu?
Práve v tomto období mám 60 rokov. Ani som sa nenazdal a prišlo to. Takže vek zrelý. A užívam si ho, lebo si ho neuvedomujem. Zatiaľ nepociťujem žiadnu zmenu, stále idem naplno. A dokonca pridávam na tempe, lebo toho chcem ešte veľa stihnúť. Musím dať do poriadku rodičovský dom, venovať sa firme, vyrábať šperky, písať …a ešte jednu dôležitú vec, vymyslieť perpetum mobile… To je môj životný sen. Roky robím všelijaké pokusy, ale aj sa trošku bojím, aby som nenarobil viac zla, ako osohu. Doba je totiž divná… A kondícia? Odkedy ideme vo firme v menšom obsadení, tak som sa aj ja obliekol do pracovného a robím od rána do večera, schudol som takmer 10 kíl a cítim sa veľmi dobre. Denne nachodím aj 10 – 15 kilometrov. A občas sa aj bicyklujem. Aj tam si plním detský sen. Mám bicykel, na ktorom je všetko, čo sa naň namontovať dá. Manželka mi hovorí, že mám už malý volant. Ešte aj alarm tam mám. Takže život som mal a dúfam, že ešte aj budem mať veľmi pestrý, so širokým záberom. Juj a ešte doplním, že na vojenčine som spieval vo Vojenskom umeleckom súbore. Nech je ten šialený obraz o mne kompletný. Celý život som sa vlastne hral… Vďaka za to patrí rodičom a najmä mojej manželke, ktorá mi toto všetko umožnila. Staroba vlastne neexistuje, to len telo občas nevládze za myšlienkami.
Za rozhovor ďakuje Libuša Sabová
Foto archív Jána Jánošiho
