Púpavové venčeky našich spomienok. Píše Jana Durajová – Majdanová
Ktorá z vás, milé superbabky, si ešte pamätá na tie čarovné chvíle detstva, keď sme s rozviatymi vlasmi utekali na jarnú lúku a z púpav si plietli vence? Nosili sme ich ako kráľovské koruny, hovorili riekanky a v tichosti spriadali svoje tajné želania. Poznáte túto, alebo inú veršovačku? „Zlatý kvietok, púpava, v hlbinách trávy spáva. Keď ju dievka nájde v poli, splní sa jej, čo si volí.“ Verili sme, že púpavový venček má čarovnú moc – a možno ju na chvíľu aj naozaj mal. Keď sme mali sedem, túžili sme byť víly. V dvanástich boli naše priania nežné a nesmelé – túžili sme po kamarátstve so spolužiakom, po prvej láske, po tom, aby sme tancovali na plese ako princezné. Aby si nás niekto konkrétny všimol. Aby kamarátstvo vydržalo navždy. V osemnástich už boli naše túžby odvážnejšie, nájsť svoje miesto vo svete, prežiť veľké dobrodružstvo, cestovať, byť samé sebou. A niekedy aj potajme dúfať, že ten, kto sa nám páči, nás konečne osloví. Rokmi sa priania menia. Lásky sme už väčšinou našli, aj básničky z detstva sa nám pomaly vytrácajú z pamäti – no niektoré si stále nosíme v srdci. A dnes, keď pletieme púpavové venčeky našim vnúčatám, tie veršíky sa občas vynoria. A keď nie, s radosťou si vymýšľame nové. Veď práve v tom je to čaro – spomienok, detstva a tvorivosti. A čo vy? Presunuli ste sa aspoň na chvíľu myšlienkami na lúku, kde sa v tráve ligocú zlaté hlávky púpav? Spomenuli ste si na tie dni, keď ste potajme šepkali priania do vetra? Keď ste nosili venček ako kráľovná lúky? Mne tento nedávno nasadila na hlavu moja dcéra. Vlastne všetky tri sme ho mali – aj naša najmladšia vnučka. Tri generácie, jeden púpavový venček a množstvo krásnych spomienok, ktoré sa mi vynorili, keď som ho plietla. Podeľte sa o svoje spomienky v komentároch – potešme sa navzájom vašimi lúčnymi príbehmi alebo fotkami. S pozornosťou si pozriem každý komentár. A za ten najkrajší pošlem peknú čelenku.
S pozdravom superbabka Jana
