Päťdesiat! Milé, ale neverím, že už toľké roky kráčam po zemi. To akože ozaj? Mne sa stále vidí, že mám 17!
… a plnú hlavu bláznovstiev, divokých plánov… žijem vo svete fantázie, aby som sa mala kde ukryť aj pred realitou, snívam nahlas a s otvorenými očami a nohami na zemi… ako hovorieva môj manžel – také divoké východniarske zo Zemplína. No za ten čas ubudlo vlasov, pribudlo kíl, telo sa roztrasľavelo (nie zimou ), kosti zredli, ale úsmev sa nevytratil a i dobrá nálada je so mnou kamoška. Je to skvelý čas, úžasný a keď sa spätne na chvíľu obzriem, poviem si, že človek toho vydrží viac ako zviera a prežije aj na prvý pohľad nemožné.
Vďaka Bohu…
…Ten ma niesol cez to všetko a utieral slzy…
…pomáhal vstať…
…daroval vieru…
…nádej a…
LÁSKU. 
Ďakujem rodičom za život, starým rodičom za opateru a výchovu, manželovi za to všetko, čo denne spoločne hodnotíme ako nesmierne bohatstvo, synovi a neveste a tej malej sladkej neposlušnici (vnučke), ktorá prevrátila náš život naruby a i hore nohami.
Ďakujem i priateľom a aj nepriateľom (ja ich nevnímam v tomto duchu), mravcom, všetkým, ktorí boli, sú a budú v mojom živote.
Boh je veľký.
… Láska najkrajšia…
Najväčšia.
Najsladšia.
Ďakujem.
Text a Foto Alenka Medvecká
