„Odborníkom“ sa podarilo vziať mi radosť z prechádzok po prírode, ktoré som mala tak veľmi rada
Poďme bicyklami na Ďubákovo, povedal dnes môj manžel Staníček, keď sme premýšľali nad tým, kam sa vydať na výlet tak, aby sme sa vyhli medveďom. Videlo sa mu, že pod Jaseninou popri Sklenom vrchu ešte tých mackov nepribudlo toľko, ako inde. Išli sme. Cestou do dedinky, kde žije v súčasnosti iba do sto duší sa nič mimoriadne nestalo. Zopár miestnych kosilo okolie kostolíka, pofukoval mierny vetrík, takže vo výške asi 900 metrov nad morom bolo príjemne. Cestou naspäť som za zákrutou zbadala utekať popri ceste čosi hnedé. „Medveď! Pozri uteká k nášmu autu,“ ziapala som na Staníčka, ktorý tiež spočiatku strnul a vypliešťal okále. Keďže je to podpoliansky hrdina, pridal a pri aute bol skôr ako ja. A začal sa smiať: “ Tak ty si medvedík a aký zlatý! Okolo neho sa vrtel hnedý pes. Strach má veľké oči. Odborníkom sa teda podarilo vziať mi aj radosť z prechádzok po prírode, ktoré som mala tak veľmi rada. Už sa bojím aj obyčajného havka.
Text a foto Barbora Laucká Vítová
