„Mali sme prácu snov,“ hovoria bývalé letušky ČSA
Lietali do celého sveta, zarábali vo valutách a „dostať sa na palubu,“ nebolo ľahké. Bolo nás, letušiek, relatívne málo. Boli sme nielen pekné, ale museli sme byť aj vzdelané. Možno preto nám mnohí kolegovia hovorili princezny, kňežny, dámy, jednej sa dokonca hovorilo Carevna…. „Motali sa okolo nás“ od umelcov cez vekslákov až po politikov a akademikov. Spomínam si, ako Jaroslav Hanzlík, v tej dobe herecká hviezda, presedel skoro celú cestu z Moskvy u nás v bufete a stále dokola nám rozprával ako „ je blázen do holek v uniformách,“….ale nevyhnali sme ho, hoci nám zavadzal iba preto, že na nás obdivne „vzhlížel,“hovorí Božena Volková. Stále aktívna dáma (v strede) zorganizovala aj stretnutie po polstoročí v Prahe.
Mojich 15 minút slávy mi síce trvalo nejaký ten rok, ale partia kamarátov z Prahy mimo lietania a neskôr môj manžel, ma dosť rýchlo zniesli z neba na zem. „Mladosť“ som vlastne prežila v Prahe a na cestách, teda v práci. Na kamarátky, kultúru, televíziu, dokonca i na knihy som mala veľmi málo času, ale keď som sa vydala a mala dcéru, bolo to ešte horšie. Zmenili sa mi však priority. V prvom rade som sa musela naučiť hospodáriť nielen s časom, ale i so svojimi silami. Kým som nemala rodinu, rada som lietala na dlhšie, niekedy až 17 dňové pobyty. Potom som už samozrejme uprednostňovala kratšie linky. Najradšej také, popri ktorých som stihla zaletieť si na noc domov do Bratislavy. Väčšinou za cenu skorého ranného vstávania i stresu, či nebude hmla, alebo meškanie, či stihnem svoju linku. Často som musela stihnúť prvý let z Bratislavy do Prahy, aby som nezmeškala môj plánovaný let z Prahy do sveta. Najradšej som bola, keď som doma večer stihla rodine pripraviť teplú večeru, pohrala, či porozprávala sa s dcérou, uložila ju do postieľky. Potom som začala variť, často aj do mrazničky, pustila som práčku, niečo súrne vyžehlila, napríklad blúzku či šatku do práce, manželovi zopár košieľ, umyla si vlasy, skontrolovala manikúru, zbalila sa a dohodla s manželom ďalší rodinný program.
Mladučká Božena Volková v strede medzi pilotmi
Manžel pracoval vo filme a začínal kedysi ako novinár a krátko po svadbe, som mala od jeho známych novinárov dosť často ponuky na interview pre rôzne časopisy i noviny… Lichotilo mi to, ale že by som „bola z toho na vetvy“, to nie. Zistila som, že keď dcéra začala chodiť do školy, naša netypická rodina sa nepáčila súdružkám učiteľkám. Dcéra prišla domov zo školy a hovorí: „Mami, ty si zase bola v nejakom časopise? Vedela som to, preto som dostala pätku!“
V Bratislave som bola trochu „exotka,“ v tom čase ešte v Československých aerolíniách nelietalo veľa Sloveniek. Že by tá „sláva“, whisky a americké cigarety, ktoré sme občas fasovali namiesto diét napríklad vo Fínsku (rozhodnutie kapitána: Nekouřiš, nepiješ, máš smulu, tak začni), alebo oblečenie, drahé parfumy, kozmetika, či super nákupy, boli dostatočnou náhradou za spánok, únavu, dlhé nočné lety, vstávanie o druhej či tretej hodine ráno, za 7 dňové turnusy, často prevažne v noci? To sa ťažko vyvažovalo. Mladé a slobodné sme to znášali ľahšie, ale keď doma zostalo dieťa s angínou a za mňa nemal kto odletieť, to bývali zúfalé situácie…..
Mnohé z nás doplatili na náš výnimočný životný štýl. Udržať si rodinu nebolo ľahké, hlavne keď boli deti. Vôbec si neviem predstaviť, ako to niektoré z nás mohli zvládnuť bez obetavého manžela, či babičky a už vôbec nie, napríklad s dvomi deťmi! Môj manžel sa staral o dcéru skutočne príkladne a aj domáce povinnosti zvládal. Samozrejme, chodil aj do práce a ešte po večeroch písal.
Našťastie sme si dôverovali, ale napriek tomu občas doma iskrilo, veď to poznáte. Viete čo nám doma fungovalo? Raz po nejakej hádke som manželovi povedala: Vieš čo drahý, ja som sa vlastne vydávala s tým, že budem mať šťastné manželstvo a ja som sa rozhodla, že moje šťastné manželstvo si nedám od nikoho pokaziť. Ani od teba nie! Manželovi sa to zapáčilo a keď najbližšie nastal problém, on povedal: Božulka, aj ja chcem mať šťastné manželstvo, tak mi ho prosím ťa nekaz!
Božena Volková
.
