Nikdy nebudem mať dieťa – skutočný príbeh
Vždy som túžila po deťoch. Tak ako asi väčšina žien. S manželom sme spolu žili päť rokov, no keďže sme deti stále nemali, vrhla som sa na prácu. Výsledky prichádzali a výrazný úspech zatieňoval prázdne miesto v mojom srdci, ktoré dokáže naplniť iba dieťa.
V prvé roky manželstva naša bezdetnosť neprekážala ani mužovi. Zariadili sme si byt, chodievali na luxusné dovolenky a užívali si. Od osemnástich rokov som brala antikoncepciu. Ku gynekológovi som chodievala len občas, ak to bolo naozaj nutné. Každá žena pozná ten nepríjemný pocit z týchto vyšetrení.
Ale pred rokom a pol sa všetko zmenilo. Mladšej sestre sa narodil syn a ja som intenzívnejšie pocítila túžbu držať v náručí bábätko. Vlastné bábätko. S manželom sme sa rozhodli, že to skúsime. Zvážili sme všetky plusy a mínusy, ktoré prinesie fungovanie s jedným platom, pretože som chcela ostať na materskej dovolenke celé tri roky.
Pol roka sme sa o dieťa snažili a nič. Začali vo mne rásť pochybnosti. Som v poriadku? Je to normálne, že ešte nič? Nielen to, a tak som sa vybrala na gynekológiu. Staručký doktorko si ma pokojne vypočul. Nebola som prvá ani posledná, ktorá za ním prišla s túžbou dopracovať sa k materstvu a prekonať všetky možné i nemožné prekážky. Nasledovalo množstvo nepríjemných a dlhých vyšetrení. Najhoršie bolo to nekonečné čakanie na výsledky. Bála som sa ich. Viem, nebola som úplne v poriadku. Občas ma prekvapila náhla bolesť v podbrušku. Ale ako prišla, tak aj odišla. Nepripisovala som jej dôležitosť. Teraz som si však vyčítala, že som to podcenila.
Nohy mi stŕpli od strachu, keď som sedela na stoličke a hľadela do lekárových očí. Jeho výrok mi mal priniesť nádej, alebo… „Mladá pani, je mi ľúto, ale správa, ktorú vám poviem, vás nepoteší.“ Skamenela som a hrdlo som mala úplne stiahnuté. „ Na ľavom vaječníku máte vrodenú anomáliu, ktorá znemožňuje, aby ste otehotneli“ Obyčajné slová… Ale pre mňa sa stali ortieľom. „Pán doktor, ale musí predsa existovať nejaká možnosť operácie,“ vyjachtala som vtedy zmätene. „Už som to konzultoval s viacerými kolegami. No váš prípad je taký ojedinelý, že prekvapil ich aj mňa, a to už mám vyše štyridsať ročnú prax. Možno v Amerike by s tým dokázali niečo urobiť, ale v našich podmienkach…“ Vety, v ktorých mi vysvetľoval, čo všetko by som mala ešte podstúpiť, som už ani nevnímala.
Som neplodná…. Opakovala som si neveriacky tie kruté slová celou cestou domov. Nikdy nebudem mať dieťa. Ja hlúpa, celé roky som brala tabletky, aby som neotehotnela a teraz…. Som neplodná! Pred mužom sa tvárim, že som v poriadku. Ale vždy, keď som sama, prežívam peklo, ktorému by on asi nerozumel!
Od určenia krutej diagnózy uplynuli dva mesiace. Ešte stále som nenašla odvahu povedať mu to. Ticho mu vyriecť bolestivú pravdu, že žije so ženou, ktorá vlastne ani nie je žena. Každé ráno sa zobúdzam s tým, že mu to poviem. Ale bojím sa, že ma opustí… Ani ja sama nedokážem zvládať to, čo mnou otriaslo a navždy pochovalo moje túžby. Bojím sa a som nešťastná. Čo je to za život?
Nataša z Prešova
