Moja najlepšia kamarátka z detstva Vierka (1953), svojim rodičom vykala
Ako dieťaťu mi to bolo veľmi čudné, keď som k ním prišla, akože hrať sa, Vierka kričí: Mamička, už ste doma?“ Myslela som si, že myslí tak na oboch rodičov, ale mama bola doma len sama. Vierka mi povedala, že u nich je to tak. Obom rodičom vykajú. Bývali sme v meste a u nikoho som sa s tým predtým nestretla. Určite si to rodičia priniesli do svojej rodiny zo svojho detstva. Iný „extrém“ bol, že spolužiak Števko volal svoju mamu i otca krstným menom: Anička a Štefan. U nás v rodine sa rodičom tykalo, ale vždy sme používali zdrobnelinky, teda mami, oci, ocko. Nikdy, ani pred kamarátkami som na nich nepovedala, že mama, otec. Teda rodičom sme spolu so sestrou tykali, ale starým rodičom sme už vykali, podobne aj strýkom a tetám. Vykať bolo zvykom aj svokrovcom. Ja osobne som mala veľký problém povedať svokre, že mama, tak som sa osloveniu vyhýbala. Dnes je už iný svet. V rodine si každý s každým tyká a oslovujú sa krstným menom nielen starí rodičia, ale aj tetky a ujovia.
Ako ste to mali vy?
Text a foto Libuša Sabová
Fotografia je z prvého stretnutia mojich rodičov s manželovými u nich na dvore v dedinke, kde dokonca v tom čase nebolo žiadnou zvláštnosťou onikanie.
