Najčítanejšie Vaše príbehy 

Mária Čierna (60), známa televízna moderátorka prežila veľmi pestrý a zaujímavý život

Od skončenia štúdií na FFUK sa mi dlhé roky darilo, šťastie mi v práci prialo – občas akoby sa priam sypalo z mešca priehrštím. Pôsobila som vo viacerých krajinách sveta na rôznych postoch, zaradili ma do medzinárodných tréningových programov manažmentu humanitných kríz a po päťdesiatke som vyše dvoch rokov pracovala  v oblasti európskej sociálnej politiky v Bruseli. Úspech v zamestnaní znamenal pre mňa vždy viac než len zdroj obživy a príjmu, či  pohľad na občasne zverejnený portrét v časopisoch. Dnes, po prekročení šesťdesiatky som už značne zľavila zo svojich ambícií.  A bez nostalgie či bez urážky vravím, že pracovný trh patrí tým, čo sú – mladí a výkonní..(najmä v dobe digitálnej, orientovanej na výsledky a výkony). Presunula som sa teda viac do sféry privátnej. Mám už tri deti, 8 vnúčat a venujem sa najmä tomu, čo som roky nestíhala.

 

Kým neprišla pandémia korony, bolo to najmä cestovanie po svete, výlety s vnúčikmi a vyváranie pre nich, starostlivosť o dom i záhradu, ale tiež aj cvičenie (Pilates, fitness), gitara, jazyky a kompozícia vlastných piesní. Občas chodievam prednášať (mladým, no i do domovov dôchodcov) a som aj  „študentkou“ Univerzity tretieho veku v Bratislave.

Mária Čierna v rozhovore s prezidentom SR Michalom Kováčom v deň jeho inaugurácie, 1. marec 1993

Možno si na mňa spomeniete skôr spred tridsiatich rokov, keď som bola moderátorkou televízneho spravodajstva Slovenskej televízie a v štúdiu som mávala premiérov ako Jozefa Moravčíka, Vladimíra Mečiara či Mikuláša Dzurindu, zo žien napríklad ministerky práce a sociálnych vecí Helenu Wolekovú či Oľgu Keltošovú, či zdravotnícku ministerku Irenu Belohorskú. Moderovala som aj relácie Aktuality či Kroky (dnešné O päť minút 12). V tom čase som si myslela, že svetlá televíznych kamier mi nikdy nenahradí nič na svete, spravodajstvo ma celkom pohltilo a poznačilo aj náš rodinný život. Zlom nastal, keď som sa nečakane umiestnila vo výberovom konaní medzinárodnej humanitnej organizácie UNHCR (Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov) a po dlhšom zvažovaní napokon z STV odišla, hoci sa mi tam práve darilo.

Profesor Krčméry druhý zľava na letisku v Kigali, Rwanda 2010

Novinársku prácu hovorkyne som na novom pracovisku čoskoro spojila s terénnou sociálnou prácou.

Nevymenila som iba šatník a štýl líčenia, no úplne som prehodnotila životné hodnoty a priority. Učila som sa počúvať i rozprávať s tými najbiednejšími a často osamelými či chorými, ktorí prichádzali zo zaostalých krajín i vojnových zón. V pracovnej agende som mala najmä utečencké ženy a deti. Môj život plynul v úplne inom režime: pracovné povinnosti ma aspoň raz týždenne priviedli do slovenských azylových zariadení (napríklad aj do povestného Gabčíkova- v tom čase záchytného utečeneckého tábora Ministerstva vnútra). Koncom 90-tych rokov ma ako jednu z mála žien z postkomunistických krajín poslali vypomáhať aj do stanových utečeneckých táborov vo svete. V zložitých podmienkach som pracovala v Iraku, Jordánsku, Pakistane, Macedónsku či v Kosove. Za tie roky som na vlastnej koži zažila všeličo -bombardovanie a následnú núdzovú evakuáciu helikoptérou z krajiny (z Erbilu v severnom Iraku), lúpežný prepad v Bujumbure, či zosuvy zvetranej pôdy v dôsledku“afterquakes,, keď som po z ničivom zemetrasení s ostatnými pracovníkmi zo sveta žila v provizónych stanových táboroch v oblasti Kashmiru na pakistansko- indickom pohraničí.

Moja autorská snímka z Pakistanu- obete zemetrasenia- ocenená v celosvetovej súťaži WHO (Svetovej zdravotníckej organizácie) „Health and Disabilities“

Žurnalistika či sociálna práca?

Vždy ma zaujímal človek a jeho sociálne prostredie. Hoci sa vo mne na každej z misií silno tlela aj novinárska duša, a takmer vždy som do terénu bežala so zápisníkom a fotoaparátom (mobily v tom čase neboli), na vážkach hodnôt napokon prevážil sociálny rozmer. Po 40-tke som sa rozhodla doplniť si vzdelanie v odbore, ktorý viac napĺňal moje životné poslanie a pustila sa do postgraduálneho štúdia sociálnej práce.

Moje osobné motto:

Občas stretneme ľudí, ktorí navždy zmenia váš život,“ platilo vo všeobecnosti viac pre môj súkromný život. Potvrdilo sa mi však aj v pracovnej oblasti: okrem niekoľkých (zväčša mužských) kolegov a šéfov, ktorí ma motivovali a aj v tej najťažšej práci posúvali ďalej,  platia tieto slová  najmä na margo nezabudnuteľnej spolupráce s profesorom Krčmérym. Hoci sa naše cesty na humanitnej misii v Burundi a Rwande v roku 2010 prekrížili len na pár dní, mala som možnosť spoznať jeho bezmedznú lásku k blížnemu a hlbokú dôveru v dobro, sily a schopnosti človeka. Inak povedané-  moje túlavé topánky mi v živote poskytli šancu vidieť aj „nášho profesora“ pracovať priamo v teréne.

Pre Superbabky ponúkam  na záver nahliadnutie do života na misii v úryvku  „Zo zápisníka z humanitnej misie v Burundi“  

V Burundi som prežila – Muzungu, amahera !

Sedím na ošúchanej posteli v malej tmavej izbe a plačem. Zas nejde elektrina a netečie voda. Už tretí deň. Chcela by som si umyť vlasy, pustiť CD z počítača, alebo po dlhom dni v nemocnici aspoň prečítať knihu pri sliepňajúcej nočnej lampe. Chcela by som aj poslať deťom domov mail –no nefunguje nič.  A okrem toho – som hladná… tak ako oni, ľudia v dedine. Vlastne, mám príšerný hlad. Jedla som iba ráno-  ryžu s varenou suchou fazuľou. A včera fazuľu s ryžou, tak ako predvčerom. To jedlo tu volajú „sudánsky dvojboj.“ Jedávam to, čo tunajší ľudia celé týždne, ba i  roky. Chýba mi najmä chlieb, no občas  myslím aj na kuracie mäso, či pohár vína.

Už tretí mesiac žijem v odľahlej dedinke Rutovu v horách, severne od hlavného mesta Bujumbury v stredoafrickej republike v oblasti Veľkých jazier. Žijem tu, v jednej z desiatich najchudobnejších krajín sveta. Ako sociálna pracovníčka a logista pracujem v rámci slovensko- burundského zdravotníckeho projektu v miestnej nemocnici v Rutovu a vypomáham v sirotinci v Condi.  Moje pracovné povinnosti sú rôznorodé a početné, často ich riešim spolu s miestnym personálom len “za pochodu.“ Občas, keď pacientov v čakárni pribúda – a liekov ani peňazí nie je pre všetkých dosť, mi všetko padá na hlavu, a v ušiac hučí zmes hlučného domáceho jazyka kirundi, popreplietaného s fragmentami francúzštiny a angličtiny.

Večer, keď sa vrátim zo špitálu, nočné ticho v domčeku slovenskej misie narúša už len monotónne bučanie kráv zo stajní obďaleč a bzukot dotieravých múch, či dusivý nočný kašeľ kolegov z vedľajšej izby. Každým dňom hmatateľnejšie cítim tú odlúčenosť od domova, vnímam vlastnú bezmocnosť i nástojčivosť túžby uniknúť čo len na chvíľu od toľkej biedy, utrpenia a beznádeje….“Muzungu, amahera!“ (daj mi peniaze).. Tá bezhraničná chudoba a hlad, sústavná núdza, ktorou všetci trpia, negramotnosť a obmedzená vzdelanostná úroveň obyvateľstva a absencia základných hygienických štandardov i návykov..  ubíja to ,verte, no i po mesiacoch práce stále  šokuje.  Občas sa pýtam, ako mám dokázať týchto ľudkov viac milovať, ako chápať ich večný,pretrvávajúci pocit insifuciencie („nedostatočnosti“),  ako im lepšie pomáhať. Noc čo noc sa tie myšlienky zadierajú do mysle, sú tam ako hmyz v  opotrebovanej prikrývke na matraci a zaliezajú pod kožu ako prach do neforemnej moskitiéri visiacej nad posteľou… Úzkosť a obavy odkrajujú z posledných hodín spánku pred rannou vizitou, až pred svitaním precitnem: Kde to vlastne som? Znova a znova odháňam tieň pochybností nad rozhodnutím prísť sem pracovať. Nad ránom  unavená podídem z postele ku sprche: zas netečie voda… s chabou nádejou vyskúšam, či snáď od večera nezapli elektrinu. Lejem na seba vedrá studenej vody, čo chlapi priniesli zo studne, a vravím si, že to s ľuďmi v tejto krajine ešte  pár týždňov vydržím.

Mária Čierna                                                                                                                                                                        

 

Vaše komentáre

Superbabky odporúčajú nasledujúce články