Láska za veľkou mlákou – skutočný príbeh
Málokedy nám v živote všetko vyjde tak, ako sme si naplánovali. Práve takéto situácie prinášajú človeku ponaučenie a silu do ďalších dní.
Neverím na osud. Som si istá, že človek si nájde svoje šťastie sám vlastným úsilím. Šťastie je naozaj dobrá vec. Pomohlo mi nájsť pravú lásku, takú akú si treba zaslúžene vybojovať a hlavne neprehliadnuť.
Na začiatku mojej cesty stál neúspech. Neuspela som na prijimačkách na vysokú školu.. Nie, nemohla som ostať doma. Premohla ma túžba niečo predsa len dokázať.
Nevedela som, po čom presne túžim, vedela som však, že musím odcestovať. Chcela som zmiznúť preč, ďaleko od svojho sklamania. Mala som nasporené peniaze. S vízami bol menší problém, ale ten sa nakoniec vyriešil. Ťažšie to bolo s rodičmi. Tí boli od začiatku proti, no nakoniec sa zmierili s mojím zámerom. Letenku s cieľovou stanicou Detroit som si kúpila 13. júna 2001. Bol piatok…
Do Štátov som šla na vlastnú päsť. Nájsť si prácu nebol problém. Začínala som v supermarkete – dokladala som tovar. Práca, na akú som nebola zviknutá a ani hrdá. V angličtine som sa rýchlo zdokonaľovala. Keď som odchádzala zo Slovenska, nedalo sa o mne povedať, že by som bola samostatná. V USA som sa postupne naučila starať sa o seba a usmerňovať život.
Dni sa míňali ako voda a stávali sa stereotypnými. Cítila som, že potrebujem zmenu. Dala som teda výpoveď. Neurobila som dobre. V slabej chvíli som si neuvedomila, že by bolo lepšie zabezpečiť si inú robotu a až potom odísť. Chyba ma stála tri týždne úmorného navštevovania konkurzov a telefonovania. Zmocňovalo sa ma zúfalstvo. Cítila som sa bezmocná a sama. Práve vtedy, keď som zvažovala, či sa predsa len nevrátim na Slovensko a pokorne si priznám chybu, ozvali sa mi správcovia zábavného parku. Oznámili mi, že ma prijali do zamestnania. Ešte v ten istý deň som bola podpísať zmluvu a prevzala som uniformu.
Toto všetko bol len zlomok toho, čo som za veľkou mlákou prežila. Vytrpela som si dosť. Pocit zadosťučinenia je však nenahraditeľný. Dokázala som to! V lunaparku som si našla veľa priateľov. Študentov, ale aj mladých ľudí s podobným osudom ako ja. Vďaka ním som sa mohla zoznámiť s rozličnými kultúrami a zvyklosťami.
A práve medzi ľuďmi, ktorých tváre a duše som spoznávala, som našla lásku. Paradoxne zo Slovenska. Náhoda nás dala dokopy. Peter pracoval v lunaparku už rok. Začali sme spolu tráviť všetky voľné chvíle. Postupne sme sa zbližovali.
Po troch mesiacoch chodenia sme sa rozhodli, že si v Detroite prenajmeme spoločný byt. Peter sa pôvodne vôbec nechcel vrátiť na Slovensko. Mal skončenú obchodnú akadémiu a v rodnej vlasti nevidel perspektívu dobrého zamestnania. Rozhodla som sa ostať s ním v štátoch.
Nakoniec nás však premohla túžba po domove. Dohodli sme sa, že si najprv nasporíme peniaze, aby sme si na Slovensku mohli kúpiť byt.
Po návrate domov sme zakotvili v Banskej Bystrici. Ja som sa rozhodla aj napriek dlhoročnej prestávke opäť začať študovať. Podarilo sa – študujem ekonómiu a po večeroch vypomáham ako čašníčka v kaviarni.
Naučila som sa, že život je plný nepríjemných prekvapení, no vždy má pre nás pripravené niečo, čo nás poteší a povzbudí zároveň. Mne v ďalekej cudzine predstavil lásku, ktorá by za iných okolností zostala ukrytá.
Bianka z Banskej Bystrice
