Láska hory prenáša -skutočný príbeh
Narodila som vo Francúzsku a na Slovensku žijem už osem rokov. Vydala som sa za úžasného muža. Je síce o deväť rokov starší, ale v tom som videla skôr výhodu a dúfala som, že o to viacej ma bude rozmaznávať a hýčkať.
Láska a neha môjho manžela mi naozaj prinášali šťastie až do doby, kým som nezačala mať zdravotné problémy. Chodila som po rôznych vyšetreniach a potom nasledovala obrovská rana. Dozvedela som sa, že mám rakovinu slinivky. Až postupom času mi povedali, že je to konečná stanica. Dochádzala som na chemoterapiu, brala som množstvo liekov a po čase prišlo na rad aj morfium.
O chorobe som sa dozvedela keď som mala 32 rokov. Predtým a sme sa s manželom veľmi snažili o dieťatko. Po rôznych vyšetreniach mi lekári povedali, že som sterilná. Veľmi sme z toho boli smutní, ale manžel mi po psychickej stránke veľmi pomohol. Premýšľali sme o adopcii a nakoniec sme podstúpili všetky kroky, ktoré k jej schváleniu boli nevyhnutné. Vybrali sme si trojročné dievčatko a boli sme šťastní. Potom však prišla ta hrozná správa o mojej chorobe. Adopciu nám zamietli, pretože liečba bola veľmi náročná.
Po dvoch rokoch pobytu v nemocniciach sa manžel rozhodol, že si ma vezme domov. Dlhé hospitalizácie boli pre oboch depresívne. Na chemoterapiu som dochádzala ambulantne. Moje bolesti sa stále stupňovali a dávky liekov a morfia sa zvyšovali. Lekári si mysleli, že choroba bude mať rýchly priebeh. Mýlili sa. Nádor sa síce stále zväčšoval a s tým prichádzali aj iné problémy, ale žila som. Raz ma pozvali na ultrazvuk a s prekvapením zistili, že som v treťom mesiaci tehotenstva. Okamžite mi liečbu vysadili a my s manželom sme si túto prekvapivú novinu vychutnávali plnými dúškami. Vtipkovali sme o bocianovi, ktorý vraj nosí chlapcov. Doletí až k nám? Po ôsmych mesiacoch sa nám narodil krásny chlapček.
Pôrod ale nebol spontánny a po narkóze som upadla do bezvedomia. Keď som sa na prekvapenie všetkých prebudila, postihla ma amnézia. Nič som si nepamätala. Nevedela som, kto je môj manžel, nespomenula som si na pôrod môjho syna. Dlho sme spolu s lekármi museli na tom pracovať. Postupom času som si spomenula na manžela. Potom prišiel ďalší šok. Po mesiaci pobytu v nemocnici sa chlapčekov zdravotný stav zhoršil. Bol postihnutý liekmi, ktoré som brala predtým, ako zistili, že som tehotná. Napriek snahám lekárov zomrel na zoslabený organizmus. Manžela to veľmi zobralo. Veľmi sa na potomka tešil. Viem, že ho miloval, ako najviac vedel. Mal by sa po mojej smrti na čo upnúť. Potom som absolvovala ešte niekoľko procedúr a operácií. Manžel sa o mňa vzorne a s láskou staral, ale ja som sa trápila pocitom, že so mnou stráca čas. On to neustále popieral a zdôrazňoval mi, že ma stále miluje. Ničila ma predstava, že by mohol byť šťastný s inou ženou a nie sa starať o umierajúcu manželku.
Dnes mám tridsaťosem rokov. S manželom sme stále spolu. Ešte som nevyhrala, neviem, ako to so mnou dopadne, ale viem, že bez môjho manžela by som to všetko neprekonala.
Lenka P.
