Konnichiwa – vítajte v krajine vychádzajúceho slnka
Prečítajte si zaujímavé rozprávanie o Japonsku, ako ho vnímala naša superbabka Kamila Strelková
Japonsko je krajina, ktorá nie je častým dovolenkovým cieľom. Je to škoda. Mnohí by boli prekvapení, s čím všetkým sa tam človek môže stretnúť a čo všetko môže vidieť a zažiť. Ja som tam bola na dlhšej návšteve a veru nebanujem. Chodila som s očami otvorenými, všímala si ľudí a s pôžitkom prežívala situácie, ktoré ma v tej krajine milo prekvapovali.
Bola som tam na návšteve u mojej dcéry, ktorá tam bola s manželom a dcérou na niekoľkoročnom pobyte.
To, že Japonsko je krajina čistoty, poriadkumilovnosti a úslužnosti, vieme. Že, letiskové budovy, obchody, reštaurácie, ulice, slovom čoho sa váš pohľad dotkne je neskutočne čisté. Že, služby a obsluha, porovnajúc s našou na Slovensku je stopercentná, slušná, až to človeka zaráža. Máme im čo závidieť. 
Vojdete do obchodného domu, cukrárne, pekárne obchodu s potravinami, alebo čo i len do malého papa-mama obchodíku, počujete hlasné a zreteľné volanie. Konnichiwa!!! Konnichiwa!!!
– Čo to volajú? – pýtam sa. Ale vnučka Katarínka rýchlo vysvetľuje.
– Babi, volajú „konnichiwa“ po slovensky je to vítajte…
Ich úctivá a priateľská úslužnosť svedčí o tom, že sú radi, že sme prišli…
Pri myšlienke na obsluhu v obchodoch a predovšetkým v reštauráciách, mi neostáva nič iné, len si z hĺbky pľúc zavzdychať. Aj takéto niečo je možné? Ani po najperfektnejšej obsluhe, sa neopovážite nechať im sprepitné. Urazili by sa. Na stole si nájdete, alebo vám obsluhujúci personál prinesie ešte aj horúcu vlhkú utierku na ruky. Prečo to nie je u nás? Sme predsa civilizovaná krajina, národ vzdelaný a prečo sme stále inakší? Nepozorní, odvrkujúci, zazerajúci a často schopní pohašteriť sa.
Mala som trochu podráždenú nosnú sliznicu. Zasadli sme v reštaurácii za stôl a siaham po vreckovke.
-Juj mami, zastavila ma dcéra. Nieže ju použiješ tu pri stole!
V očiach mám nevyslovenú otázku a čo z nosom?
– Odskoč na WC a tam smrkaj. Nehnevaj sa, ale tu v Japonsku je pri stolovaní taká etiketa. A viete, že s tým celkom súhlasím?
– Yuko, dcérinu pomocníčku v domácnosti, som si obľúbila už pri mojej predchádzajúcej návšteve. Naučila ma variť povestnú japonskú ryžu tak, aby sa lepila a utvárala hrudky, ktoré sa paličkami šikovne zvládnu vkladať do úst. Vlani som sa s ňou nestihla rozlúčiť a tak tohto roku, len čo som ju videla, zvítala som sa s ňou pekne po našom. Schytila som ju do náručia, objala a bozkala. Ale aké prekvapenie som zažila! Jemne ma odstrčila, čo ma náramne zmiatlo a s úsmevom uklonila sa.
Evka zbadala moje prekvapenie a hneď pri prvej príležitosti mi vysvetlila.
– Mami. Japonci sa neobjímajú a nebozkávajú ani pri stretnutí ani pri rozlúčke, tak sa nečuduj.
Japonci si vážia, keď akceptujeme ich zvyklosti, začo nám prejavujú úctu. Je v tom veľa jednoduchej pravdy.
Tentoraz, keď som odchádzala a lúčila sa s Yuko, chystala som sa teda len ukloniť. Aha, máš ho vidieť! Milá Yuko ma predbehla. Schmatla ma do náručia, objala, bozkala a ešte pridala aj hlbokú poklonu.
Obdivuhodný je aj ich spôsob, ako ti niečo podávajú, či vydávajú peniaze keď niečo platíš, alebo ukazujú, ktorým smerom ísť. Jemným pohybom ruky naznačia, nech sa ti páči. Pripadá mi skôr ako rituál, než obyčajný pohyb.
Najviac času som trávila na severe hlavného ostrova, asi 400 km od Tókia. V krajine, obklopenej Tichým oceánom, bohatej na vysoké kopce, s čudesnými porastami, pretkanej nespočetnými tunelmi. Pomerne úzke cesty sú dobré, šoféruje sa na ľavej strane, opatrne a bez nehody. A nie len to je zvláštnosťou. V krajine je i veľmi nízka kriminalita a človek sa tu pohybujete bez obáv a bezpečne.
Ako minule, aj teraz ma tam zachytila jeseň, preplnená vôňou plodov, najmä jabĺk, kvetov a zelene. Jablká sú na stromoch, v košoch v predajniach, v jablkovej šťave, v cukríkoch, v koláčoch na obrazoch, na kimonách na kabelkách. Slovom všade. Prečo by aj nie? Je to krajina známa na jablká šťavnaté, veľké, voňavé a chutné …
Absolvovali sme aj výlet do Tokia. Lietadlo z mestečka Missawa, tam doletí za tri hodiny. Shinkasen, známy „bullet train“, prefrčal cestu tiež za tri hodiny, ale pôžitok z cestovania je neporovnateľný. Pred očami defiluje krajina, jej mestečká, dediny, farmy, pokojne sa valiaca v širokých riečnych korytách voda, doliny striedajú kopce a vy sedíte pohodlne v najčistejšom a najpohodlnejšom vlaku sveta. A tuším aj v najrýchlejšom. Len čo som si sadli, už nás vítala dievčinka v uniforme vlakového personálu a ponúkala občerstvenie. Potom prechádzali ďalšie a ich bohatý sortiment mal aj kompletný obed. Jedálenský vozeň bol zbytočný. Sedadlo sa dá upraviť tak, že sedíte ako doma pri stole, alebo ak chcete odpočívať, upravíte si ho na pohovku. Nedá mi nespomenúť hygienické, čisté a pohodlné miestnosti, tie kam pán kráľ pešo chodí. Sú zaopatrené aj teplým sedadlom a nechýba umývadlo, zrkadlo, mydlo, zubná pasta, kefka a nie jedna. Čo ak ste si ráno nestihli umyť zuby? Čistenie zubov z nášho pohľadu v tejto krajine vyzerá ako národná hystéria. Kdekoľvek a za každých možných okolností si ľudia čistia zuby. Na letisku, v kúpeľoch, či v zariadeniach pri autobusových zástavkách, Japoncom sa z úst zubná pasta len tak pení.
Spletitý systém cestovania v podzemných dráhach v Tokiu sme zdolávali bravúrne zásluhou našej dcéry. Všade sú automaty s vysvetlivkami japonským pre nás nezrozumiteľným písmom. Ale ona s mapkou v ruke využívajúc svoju orientačnú schopnosť z automatu, vždy zakúpila ten správny lístok na správnu stanicu. Jej priatelia nás pozvali na večeru do najvyššej budovy do vzdialenej časti mesta. Použili sme podzemnú dráhu, potom sme prestúpili na vlak, (v Japonsku cestovanie vlakom je stále veľmi rozšírené a populárne) a vystúpili sme na stanici Shinjuku, cez ktorú a teraz sa držte, za jeden deň prejde tri milióny ľudí. Cestujúci sa prechádzali slušne, nenápadne, a ohľaduplne.
Táto štvrť Tokia je známa elegantnými, výškovými budovami, zo skla a mramoru, a rýchlymi výťahmi. Tu stoja najvyššie budovy Tokia z jednoduchého dôvodu. Ešte ani jedno zemetrasenie, ktoré neraz narobilo množstvo šarapaty, práve tu pôda nezaznamenala ani najmenšie známky pohybu. Usúdili teda, že výškové stavby tu budú bezpečné a bez rizika.
Večerali sme sediac za nizučkými stolíkmi ale ja, kým som si našla aspoň trochu pohodlné miesto, hniezdila som sa ako sliepka na vajciach. Nie a nie sa usalašiť.
Jedlá servujú na množstve misiek a náš človek môže len tušiť, čo v nich asi je. Vychutnala som si ananás, sladkú dyňu, dusenú kapustu a sladkokyslé, pikantné kačičky na dochutenie jedla. V strede stola, v hrnci podobnému nášmu kotlíku na guľáš, sa varila polievka. Pani hostiteľka, opatrne premiešavala kúsky mäsa, zeleniny a lisovanej morskej trávy a plnila naše misky. Objedali sme kuracie pečienky, žalúdky, kúsky mäsa a rybičky. Najviac mi však chutila ryža so sójovou omáčkou a spomínanú už „rammen sup“ plnú slížov. Jedenie s paličkami sa mi celkom darilo.
Typické japonské jedlo je bez chuti a vône, teda pre naše chuťové bunky je nie veľmi atraktívne. Ktoré jedlo môže nahradiť chuť našej klobásky, husaciny, chutnej kapusty, údenej slaninky, či bryndze? Pravda ich jedlo je o to zdravšie a asi aj preto sú takí štíhli a pohybliví. A podľa štatistiky sa dožívajú vysokého veku. Nuž iný kraj iný mrav.
Tokio ako celé Japonsko, je čisté a od nášho hostiteľa som sa dozvedela, že tu už od malička vychovávajú deti k poriadku a čistote. Napríklad ma udivilo, že deti v škole a jeho dcérka mi to potvrdila, si samé upratujú a čistia školské miestnosti, nevynímajúc záchody. Je to súčasť vyučovania.
Opäť čosi pre nás na zamyslenie !!!
Veľkým dojmom na mňa zapôsobilo najstaršie Japonské divadlo. Nachádza v horskej oblasti neďaleko jazera Towada, ktoré sa vytvorilo v krátery prepadliska po veľkom zemetrasení. Stalo sa atraktívnym výletným miestom s tradíciou japonských slávností a festivalov sprevádzaných sprievodmi alegorických vozov. Za zvukov bubnov na niekoľkých okázalých festivaloch sme sa zúčastnili aj my.
Korakukan Kabuki theater, práve oslavoval svoju storočnicu a my sme boli pri tom. V divadielku si uchovávajú najstaršiu formu starej populárnej kultúry. V japonskom jazyku predvádzajú historické udalosti a divadelné scénky s morálnym a šťastným koncom. Starodávne sedenie – tatami- je na zemi na malých poduškách ako kedysi. Divadlo Korakukan Kabuki má otáčacie javisko a prepadliská na zmiznutie herca a úžasné svetelné efekty. Návštevníci zväčša Japonci jedli, pili, zabávali sa, tlieskali a my s nimi. Herci majstrovsky prejavili svoje city a úlohy, že aj my sme mali pôžitok s predstavenia a rozumeli im. Druhú polovicu vyplnila show. Tanec, hudba, spev, staré bojove výjavy a nádherne s citom tancujúce prekrásne japonské Gejše sa vlnili pred nami ako hadice. Potlesk, výkriky, prejavy publika a pred divadlom stretnutie samotných umelcov. Vítali nás, podávali nám ruky a ochotne sa s nami fotografovali. To, že ženské úlohy aj pôvabné Gejše boli muži, je vám iste známe.
To najlepšie, spomínam na koniec.
Bola to návšteva starých japonských kúpeľov. „Aoni Ansen“. Osobne som blázon do kúpeľov. Na Slovenku ich máme more a mnohé som už vyskúšala. Manžel tvrdí, že sú to tie blahodárne vody našich kúpeľov, čo ma udržiavajú takú čulú, zdravú a plnú energie.
Takže japonské kúpele, to bolo čosi pre mňa !
– Mami, tento víkend strávime v prostredí, ktoré celkom isto viem sa ti bude páčiť – ohlásila mi dcéra. Sadli sme do auta a smerovali do kopcov. Cesta a zákruty sa vlnili, zatáčali a odtáčali a asi po troch hodinách jazdy, sme sa ocitli hlboko v horách v rozprávkovej krajine, jagababy, démonov a divov. Asi takto sme to s Katarínkou pociťovali.
„Aoni Ancen“ v preklade „ Kúpele petrolejová lampa“, predstavovalo niekoľko domov starodávnej japonskej architektúry učupených v kotline, ktorou sa valila voda z hôr a narážala na obrovské balvany, padnuté do jej cesty.
Obraz čo sa mi naskytol bol jedinečný. Verte mi, načisto som stratila dych. Tešila som sa, že tu v srdci starých japonských zvyklostí, siodpočinieme, načerpáme energiu a spoločne prežijeme pár vzácnych chvíľ.
– Tak čo povieš, mami? Vyrušila ma z rozjímania.
– Vybrala si pre nás naozaj rozprávkové miesto Tu si my tri vynahradíme chvíle čo nám chýbajú.
Namierili sme k hlavnému vchodu. Počkať. Tu si treba vyzuť topánky a obuť si pripravené papuče. Aha. Prebehlo mi mysľou. Tu je japonská nami tak trochu nepochopená prehnanosť.
Až teraz mi v hlave trklo, prečo sa Japoncom vyzúvajú topánky?
Za prvé v obchodoch dostanete kúpiť len celé čísla, pol čísla nepoznajú. A tak z praktických dôvodov si kupujú tie väčšie. Prečo?
Kam prídu musia zhodiť topánky z nôh, obuť si papuče, alebo priniesť si svoje. Topánky, naozaj vyzúvajú všade. Či vstúpia do Templa, do múzea, do divadla, na návštevu, do kúpeľov, do salónu, slovom všade. Je len logické, keď sú väčšie, pohodlne ich zošuchnú z nôh. A tak z praktických dôvodov si kupujú väčšie číslo topánok. Kým sme na to došli, naše topánky sme šnurovali, odopínali, zdržovali sa a veru aj hnevali.
V kúpeloch „Aoni Ancen.“ hneď v hale budovy, nás ovanula minulosť. Miesto elektrických svetiel, svietili len petrolejové lampy. Majiteľka nás privítala, srdečným “ konnichiwa“. Vzali nám veci a odviedli nás na izbu. Katarínka ma upozornila, aby som si prezula druhé papuče a len tak vstúpila do izby. V jej strede stál nizučký stolík a na zemi pohodené podušky.
– Preboha a na čom budeme spať? obraciam sa na Evku.
– Neboj sa mami, smiala sa a odsunula zasúvaciu stenu, kde boli uložené naše futóny, paplóny, podušky a deky.
– Budeme spať, jest a užívať si, ako kedysi dávno starí Japonci.
Potom nám ukázali priestor na kúpanie, jedáleň, záhradu a ostatné príslušenstvo. Zakaždým pravda, sme sa prezúvali, raz do papúč zelenej farby, raz hnedej, raz ružovej, až sa mi z nich hlava roztočila.
– Ja sa z tých papúč zbláznim, – smiala som.
– Neboj sa babi, ja ťa vždy včas upozorním. – sľúbila Katarínka.
Kúpať sa dalo celý deň a noc, dvadsať štyri hodín a tak sme sa mohli ponoriť do vody, kedykoľvek nám duša zapišťala!
Priniesli nám kimoná, aj teplejšie kabátiky, uteráky a nedočkavé pobrali sme sa kúpať. Kúpeľných miestností s bazénmi bolo niekoľko a každé malo svoj charakter a inú atmosféru.
Predsieň, kde sme nechávali bežné papuče sme obuli tie, čo boli určené do kúpeľného priestoru. Tie sme zanechali pri dverách, vyzliekli sa do Evinho rúcha a svoje šatstvo uložili do prútených košíkov. Evka nám vysvetlila procedúru umývania a kúpania sa, aby sme nenarušili japonské zvyklosti a nevyzerali ako barbari v očiach Japoniek. Na stenách boli zrkadlá, pravda zarosené parou horúcej vody a vanička plná teplej vody. Posadali sme si na drevené stolčeky a s veľkými žufankami sme sa polievali vodou. Pripraveným šampónom a mydlom, sme sa vyumývali. Oblievali sme sa vodu a šantili, ale v tichosti. Potom čistučké vyumývane sme sa ponorili do blahodarnej vody „ Aoni Ancen“. Priestory osvetľovalo len blikanie petrolejových lámp, čo vyvolávalo zvláštne pocity.
Odsunutím steny sme sa prešli do záhrady, kde medzi kameňmi a balvanmi bol ďalší bazén. Tu sme sa museli ponoriť až po uši, lebo v horách sa už schladilo. Pozorovali sme oblohu posiatu tisíckami hviezd a načúvali čľapot neďalekého vodopádu padajúceho zo skaly.
V iných miestnostiach sme sa zase ponárali do hlbokej kade, čo nám pripadalo, ako zajatie u Ježibaby. Pre radosť Katarínky a pochopiteľne aj moju, vyskúšali sme všetko. Kúpeľné miestnosti boli oddelené pre ženy a pre mužov. Ale boli aj pre obe pohlavia.
Kúpele v Japonsku od pradávna patria ich kultúre života, nie len na očistu tela, ale aj ducha. Sú akýmsi spoločenským zvykom, oddýchnuť si, postretať sa a nájdete ich všade.
Večera bola zážitkom sám o sebe. Vstúpili sme do jedálne , ale čo teraz? Kde zasadnúť? Majiteľ nás zbadal a s obdivujúcim japonským pohybom ruky nás usadil za stôl, kde bolo Evkine meno, napísané po Japonsky. Opäť malé stolíky ale tentoraz som sa usalašila dosť šikovne.
Na stole predo mnou som spočítala trinásť mištičiek. V prostriedku v nádobe v tvare kotlíka každému sa varila polievka s plávajúcimi kúskami mäsa a zeleniny. Nachádzali sme sa v typickej japonskej oblasti a teda aj jedlo malo jej svojrázny charakter. V strede jedálne nad ohniskom na paličkách sa piekli ryby a vo veľkej nádobe bola ryža. Robili sme to čo ostatní. Vybrali sme si pečenú rybu, misku naplnili ryžou a vsunuli sa pod stolík. Plná dojmov, unavená s cesty a uvoľnená s kúpania, som sa do jedla veľmi nehrnula. Jedáleň bola osvetlená iba svetlom petrolejových lámp, čo malo istú výhodu. Nedalo sa vidieť čo jeme. Jedla som ryžu poliatu sójovou omáčkou a sladkú pečenú dyňu som zapíjala čajom.
Po večeri sme neodolali a opäť sme sa šli ponoriť do blahodarnej vody kúpeľov. Opäť sme si prezúvali papuče, opäť sa umývali od hlavy po päty, tak ako všetci okolo nás a napokon prijemne unavené, ale oddýchnuté, sme sa uložili do pohodlných japonských postelí, na zem a zaspali.
Zobudila som sa ešte bolo tma. Po tichučký som sa vybrala vyskúšať vodičku, čo bola len cez chodbu od našej izby. V šikovnom bazéne som samučká ležala v horúcej vodičke a cez sklenenú stenu pozorovala ako sa strácala noc a začínalo sa brieždiť. Cítila som sa ako v krajine plnej tajov. Bolo to čosi zvláštne. Keď som sa vrátila do izby už ma čakala Evka a nasledovala ma. Ja som sa zabalila do paplónov a ľahla si k spiacej Katarínke.
Steny ako panely tohto čarovného hotelíka boli zo skla a z dreva. Pohodlne sa dalo pozorovať, čo sa dialo v okolí. Aj naša izba mala okná od zeme po povalu. V strede izbu osvetľovala iba petrolejová lampa a teplo sálalo z malej piecky. Cez sklenené okná sme si zatiahli zasúvacie steny a tie nám vytvorili príjemné súkromie.
Chvíle, strávené v„Aona Ancen“ najstarších japonských kúpeľoch učupených hlboko v horách zanechali vo mne tie najpríjemnejšie spomienky.
Katarínka, moja vnučka ma naučila niekoľko japonských výrazov a tiež mi ukázala ako správne mám ďakovať.
– Babi, to nestačí ak sa ukloníš len hlavou. To sa musíš zlomiť až v páse. A povedať – Domo arigato gozajmasu. Čo je – ďakujem veľmi pekne …
Nuž na záver mi neostáva iné, len povedať mojej dcére Eve, mojej vnučke Katarínke a Japonsku – Domo arigato gozajmasu – za nádherné a nezabudnuteľné chvíle a príjemné obohatenie môjho života.
Sayoonara Vaša Kamila Kay Strelka Kanková
