Kde je súcit, kde je ľudskosť? Aaach jaaaj…
Presne si pamätám ten večer. Niekedy koncom minulého tisícročia. Spolu sme sa navečerali a Ivan si ešte „objednal“ pražené mandle s pohárom vína. Ja som sa veľmi tešila, že deti zaspali načas. Taký pohodový večer pred telkou…
Dávali nejakú zábavnú reláciu, v ktorej majster Satinský na otázku, že čím sa človek líši od zvierat odpovedal: “ Ženskými lýtkami.“
Bolo to také, povedzme, bodavo vtipné. Na tie slová nikdy nezabudnem. Presne také, ako to vedeli len oni. L + S
Už vtedy mi tak mrazivo a podprahovo napadlo, že genialita tohto vtipu sa každým dňom stáva viac a viac pravdou.
Prosto, pravdy viac, ako by bolo treba…
V posledných dňoch som trochu cestovala. Žiaľ, náš vlak mal „stret s osobou“, ako chladne a neosobne sa pomenúva smrť na koľajniciach.
Museli sme zastať a, samozrejme, meškali sme.
Keby ste počuli tie hlúpe a nechutné reči…
Ľudia moji, čo sa to len s nami stalo?! Kde sa podelo to, bez čoho je život len prežívanie?
Kde je súcit? A kde ľudskosť?
Aaach jaaaj…
Niekto prišiel o život a iný o nový diel seriálu. Niekto stratil dôvod žiť a iný hodinu svojho rozmaznaného života. Niekto už nestretne svojho najmilšieho a iný dnes večer kamaráta na pive.
Aké rovnaké, však?!
Nuž, máme zlý príklad. Strácame vzory hodné nasledovania. A nevychovanosť, hrubosť a hlúpa a vulgárna bezcitnosť sa stávajú normou.
Ale jediné, čo pomôže, je nerezignovať.
Dnes a ani nikdy.
Pretože súcit, slušnosť, zmysel pre mieru, dobrá výchova a vzdelanie sú morálne kategórie, na ktoré sa rezignovať nedá.
Rozum a emócie by nás mali odlišovať od zvierat. Veru mali by!
Ale stále viac a viac sú to len tie lýtka…
Klobúk dolu, majstre. Klaniam sa.
Pravdy (okrem vtipu) viac, ako by bolo treba.
Oveľa viac.
Text a foto Eleonóra Porubcová
