Jubilantka Naďa Vokušová
Celoživotná novinárka, fejtonistka oslávila životné jubileum. Od roku 1992 je kľúčovou predstaviteľkou Slovákov v Česku a v zahraničí vôbec, od jeho vzniku v roku 1996 predsedníčka Slovensko-českého klubu a rovnako dlho šéfredaktorka časopisu Slovenské dotyky. Oslávila ho dôkladne! S rodinou pri súkromnej plavbe po Vltave loďou Albatros a nasledovanou after párty v Slovenskom dome v Prahe s priateľmi a veľkým večierkom v Slovenskom dome v Prahe aj s hudbou, o ktorú sa postarali skupina Motovidlo, Dana Pěnkava Koklesová a Jiří Klapka a napokon aj na rodnom Slovensku. K výročiu jej syn Martin Vokuš vytvoril i s organizačnou pomocou svojej sestry Lenky Kočíbovej 14-minútový film, ktorý sa na oslavách s frenetickým úspechom premietal.
Do jej knihy fejtónov Bez sukne a bez pasu som kedysi napísal: „Naďa Vokušová vstúpila do môjho života študenta fyziky koncom roku 1992, obrátila mi ho hore nohami a ešte naruby k tomu. Jediné, čo ma môže utešovať, že som na odplatu postavil na hlavu aj ja jej bezstarostný život vyslanej novinárky ďaleko od vedenia redakcie. Vytvorili sme spoločný blázinec, ktorý je všetkým – od vydavateľstva cez kultúrnu inštitúciu až po stredisko rýchlej pomoci v jednom.“
To sme ešte nevlastnili a neprevádzkovali Slovenský dom v Prahe, a predsa som už musel konštatovať, že uprostred toho všetkého sa nedá nudiť. Predovšetkým sa však nikto nemôže nudiť vedľa Nade Vokušovej. „Je kráľovnou náhody – ak niekam idete s ňou, nemôžete počítať s fádnymi okolnosťami typu, že pricestujete do toho mesta, ktoré ste si vopred vybrali, a to ešte v plánovaný deň a so svojou pôvodnou batožinou. Fascinujúce na tom je, že sa spravidla napokon ukáže, že správnejšie bolo ísť práve tam a vtedy, kde ste sa zhodou neuveriteľných okolností ocitli,“ dodal som vtedy. Musím povedať, že nie som typ, ktorý to celkom dobre znáša. Ale aspoň budem mať čo rozprávať vnúčatám, hoci pritom nepochybne budem zadŕhať a celou tvárou mi bude šklbať tik.
Naďa Vokušová je veľkorysý človek, pre ktorého jeho ročný príjem alebo funkcia prezidenta stredne veľkej republiky nehrajú rolu. Pôvod z ruskej šľachty sa naozaj nezaprie. Maskér ani garderobiér by sa jej nemusel dotknúť, aby vstúpila do filmu podľa Tolstého predlohy. Noblesná aj na rockovom koncerte, aj bez sukne, aj na poľskej policajnej stanici bez pasu. Aktívna, predbiehajúca na schodoch Pribilinca, schopná okamžite si získať ľudí, otvorená akémukoľvek nápadu, aj zjavne šialenému. Vlastníčka fascinujúceho dezorientačného talentu, s absolútnou suverenitou odbočujúca neomylne vždy opačným smerom. Hrdá žena veľkých emócií i malých potmehúdstiev. A veľkých malých príhod. Niekto žije drámu, nejedna panička prežíva melodrámu, niečí život je detektívka, niečí fraška, príbeh ďalšieho na uzúfanie nudného románu zo súčasnosti. Naďa Vokušová žije fejtóny.
Fotografovanie u Róberta Vanu
Narodila sa v roku 1953 v Bratislave, detstvo strávila v Nitre. Po maturite na tamojšom gymnáziu vyštudovala fakultu žurnalistiky na Petrohradskej štátnej univerzite, neskôr absolvovala postgraduálne štúdium žurnalistiky na Univerzite Karlovej v Prahe s témou krajanská tlač. Pracovala vo viacerých periodikách na Slovensku, v roku 1982 sa presťahovala do Česka. V Prahe nastúpila do vydavateľstva Orbis ako redaktorka mesačníka Československý svět, určeného krajanom v zahraničí. V rokoch 1988 – 94 pracovala ako pražská vyslaná redaktorka vtedy najčítanejšieho slovenského týždenníka Život. Súčasne sa od roku 1992 začala angažovať v slovenskej menšine v ČR a v oblasti česko-slovenských vzťahov. Popri spoločenských funkciách od roku 1993 postupne vedie menšinové médiá – 1993 šéfredaktorka časopisu Džavot, 1994 – 96 šéfredaktorka časopisu Korene, od roku 1996 dodnes šéfredaktorka mesačníka Slovenské dotyky. Je spoluautorkou niekoľkých kníh profilov, knihy Fejtóny. Slovenským perom pri Vltave, samostatne vydala knihu fejtónov Bez sukne a bez pasu alebo Ako rozbiť dúhu, je autorkou viacerých televíznych scenárov. Od jeho založenia v roku 1996 je zároveň predsedníčkou Slovensko-českého klubu, predtým zastávala aj funkcie prezidentky Obce Slovákov v ČR a ďalšie. Spolu štrnásť rokov bola členkou Rady vlády ČR pre národnostné menšiny, stála tiež v čele jej Výboru pre dotačnú politiku. Vykonávala či vykonáva i ďalšie verejné funkcie, okrem iného bola v rokoch 2002 – 2003 prvou tajomníčkou Svetového združenia Slovákov v zahraničí. Od roku 2014 je predsedníčkou Grémia Slovenského domu v Prahe. V roku 2005 získala ocenenie Osobnosť neziskového sektoru ČR, v roku 2017 získala Cenu Mateja Hrebendu za zásluhy v oblasti česko-slovenských vzťahov, v roku 2018 jej udelili aj Cenu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a v roku 2023 Jungmannovu cenu za podporu medzinárodných kultúrnych vzťahov.
Znie to veľmi seriózne. Je obdivuhodné, že uprostred toho všetkého Naďa taká vôbec nie je. Užíva si tú drsnú radosť byť naďalej hrdinkou reálnych fejtónov, ktorých je sama značne originálnou spoluautorkou.
Text Vladimír Skalský, raiditeľ Slovenského domu v Prahe
Foto Facebook Nadi Vokušovej a Vladimíra Skalského
