„Čo sa stalo so susedom z modrými očami?“ Príbeh jednej francúzskej barle
Susedia tvoria kulisy. Na ich pozadí sa odohrávajú naše drámy, grotesky, i zriedkavé záchvaty šťastia. No a keď bývate v desaťposchodovom dome, tak ako ja, kulisy vášho príbehu sú pestré. Kým ráno pijete pri okne kávu, dievča v žltých gumákoch venčí psíka a keď idete na nákup, stretnete dedka s obedárom. Niektorí sa pozdravia, iní nie, ale to je v poriadku, sú tu a tak je všetko, ako má byť. Netušíte, kto na ktorom poschodí býva, ani s kým, nepoznáte jeho príbeh, no keď sa z ničoho nič vytratí, vaše kulisy sú navždy neúplné. Neviem prestať myslieť na vysokého plavovlasého suseda so šibalskou iskrou v belasých očiach. Vždy so mnou prehodil pár slov. Keď som šla z nákupu, volal na mňa: „Kúpili ste si šmakotinku?“ Keď ma míňal na bicykli, zosadol z neho, pochválil počasie, či ponadával na elektrické kolobežky. Občas to mohlo vyzerať, že mi kurizuje a že ja koketujem. Na jeseň som ho prestala vídať. V jedno nedeľné poludnie, keď sa vyparádení ľudia vracali z kostola, som ho stretla pri výťahu. V jednej ruke si niesol tresku a dva rožky a druhou sa celou svojou váhou opieral o modrú francúzsku barlu. Neusmial sa, neprihovoril, tvár mal skrivenú bolesťou. Vtedy som ho videla posledný raz. Často si na neho spomeniem, hoci vonku chodím málo a iba s turistickými paličkami. Moje kulisy sa zúžili na tých, ktorí mi z Kauflandu prinesú drevorubačský chlieb, či z Lidla farmárske kurča. O niekoľko týždňov ma totiž čaká operácia bedrových kĺbov.
Pred pár dňami, potom, čo som si uvarila pohanku so zeleninou, som si však vyšla na krátku prechádzku. Bolo krásne slnečné predpoludnie. Opierala som sa o svoje paličky a presviedčala som sa, že musím, aspoň po prvú lavičku, lebo slnko, vitamín D, lebo čerstvý vzduch, a to je povinné. Keď sa mi zrazu prihovorila suseda, súčasť kulís, jedna z tých, o ktorej neviem na ktorom poschodí býva a ani ako sa volá. Jedna z tých, ktoré sa oslovujú pani suseda. „Vidím, že sa trápite, viete čo? Prinesiem vám barlu. Je stabilnejšia ako tie vaše paličky. Nevyhodila som ju po mojom nebožtíkovi.“ A hneď mi ju aj priniesla. Modrú francúzsku barlu. Sedela som na lavičke a nezmohla som sa na slovo. Prisadla si a rozprávala. „No, skúste, dajte si ju na tú stranu, kde vás bolí menej. Idú vám vymeniť bedrový kĺb, ja viem, aj môjmu mali. Mal čakať rok, ale on od bolesti začal piť, poddal sa, pred Vianocami zomrel, v obývačke, sám, nedožil sa 62. narodenín. Chystal sa, že si na jar vybaví dôchodok.“ Počkala, kým s modrou barlou môjho plavovlasého, modrookého suseda, ktorého meno nepoznám, prejdem niekoľko krokov. Ktovie, na čo pri tom myslela, iba pokyvovala hlavou. Mne okrem bolesti a citového pohnutia, preletelo hlavou hemingwayovské: „Nepýtaj sa, komu zvonia do hrobu, tebe zvonia.“
Text a foto Štefánia Opremčáková
