Bola som deväť rokov anorektička a bulimička
Mentálna anorexia a bulímia sú problémy, ktoré sú žiaľ v poslednom čase čím ďalej tým viac rozšírené. Ja sama som bola deväť rokov anorektička a neskôr aj bulimička .Deväť rokov som trpela závislosťou na diétach a prakticky som sa ničím iným nezaoberala, len jedlom. Z tejto závislosti sa mi podarilo dostať sa bez pomoci lekárov. A pretože si myslím, že je potrebné, aby sa o problémoch ako je anorexia a bulímia hovorilo, rozhodla som sa povedať vám môj príbeh. Niečo podobné totiž môže stretnúť kohokoľvek – napríklad aj vás, vašu dcéru, vnučku, priateľku.
Začalo to úplne nevinne keď som mala 16 rokov, zapáčila sa mi minisukňa, ktorú mala na sebe jedna spolužiačka, keď odpovedala z fyziky. Pretože som nikdy nebola najštíhlejšia, minisukne som nenosila a ani ma to nejako zvlášť nelákalo – jednoducho som sa tým nezaoberala. Lenže vtedy na tej fyzike ( ktorá ma na smrť nudila) mi tak akosi napadlo, že to vlastne pekne vyzerá a je škoda, že to nemôžem nosiť aj ja. Vo svojej podstate by som ju nosiť mohla, nebola som žiadny cvalík, len som začala vyzerať ženskejšie – zadok, stehná. Skrátka a dobre usúdila som, že by nebolo marné trochu schudnúť a tým sa priblížiť k možnosti nosiť onú vysnenú sukňu. Neviem akým myšlienkovým pochodom som vtedy prišla k názoru – dokonalá postava – úspech v živote. Skutočne som vtedy bola presvedčená o tom, že keď budem mať toľko a toľko kíl, bude sa mi všetko dariť, všetci ma budú milovať a obdivovať, nájdem si ideálneho partnera. To som samozrejme všetko chcela, takže som hneď začala diétu. Prvýkrát v živote. Začala som zmenšovať porcie jedla na polovicu, potom na štvrtinu. Nakoniec som jedla tak 2 jabĺčka za deň a k tomu ( keď som si chcela naozaj dopriať) nejakú tú mrkvu. Kilá išli dole a ja som bola spokojná. Čo na tom, že psychicky som na tom bola horšie, nemohla som spať, stále mi bolo zima, nevedela som sa sústrediť, bola som podráždená, nervózna a náladová. To predsa nebolo vidieť a tak som na to, ľudovo povedané kašľala. V priebehu necelých troch mesiacov som schudla 13 kíl, ale cítila som sa mizerne a navyše stále som si pripadala strašne tučná. Takže som hladovala ďalej. Teraz som už mala jedinú vidinu – štíhlosť, štíhlosť, štíhlosť. Zrazu ako keby som úplne stratila súdnosť – napriek tomu, že som štíhla už dávno bola, stále som mala utkvelú predstavu, že mám nadváhu.
Aby som to skrátila : čo sa týka môjho „dietovania“, vtedy som sa dopracovala až na 47 kg (meriam 172 cm). Bola zo mňa psychicko-fyzická troska. Takto som živorila asi pol roka a potom sa to zrazu všetko obrátilo o 180 stupňov. Neskutočným spôsobom som sa začala prejedať. Počas jedného prejedacieho záchvatu som bola schopná zjesť polovičku chleba, polovicu balíčku ryže, celú pizzu, 3 čokolády. Tieto záchvaty ma prepadávali v akúkoľvek hodinu – výnimkou nebolo, že som sa takpovediac pod rúškom noci plazila ku chladničke, kde mala mama už uvarený obed na nedeľu (napr. sviečkovú), ktorý som z tej chladničky vzala, odniesla na záchod a tam som to všetko na posedenie zjedla. Na záchode preto, aby ma pritom nikto nechytil. Je to síce nechutné, bohužiaľ to tak skutočne bolo. Po každom takomto „hodovaní“ nasledovali výčitky svedomia a úvahy o tom, ako sa nenávidím. Pripadala som si úplne neschopná, neuveriteľne škaredá a navyše bez akejkoľvek vôle so sebou nejakým spôsobom niečo robiť, nejako túto šialenú situáciu riešiť.
Behom relatívne krátkeho času ( ako dlho to trvalo, to si už naozaj nepamätám) sa mi podarilo „ vykŕmiť“ sa na 76 kg. A potom to už išlo za sebou : opäť diéta, schudnutie, prejedanie sa, pribratie. Takto to fungovalo celých 9 rokov a to aj potom, keď som odišla z domu, vydala som sa a začala som žiť vo vlastnej domácnosti. Veľmi obdivujem svojho manžela, ktorý nielenže neutiekol odo mňa, ale naopak, napriek tomu všetkému vydržal so mnou a celý ten čas sa mi snažil pomáhať, aj keď väčšinou vôbec nevedel ako. Celý môj život ( a tým aj jeho) sa točil okolo jedla. Naozaj, aj keď to znie nepravdepodobne, myšlienky na jedlo u mňa predstavovali až 95 % . Od nich sa odvíjalo všetko ostatné, jedlu som prispôsobovala celý svoj život. Napríklad vôbec som nechodila do spoločnosti – buď som bola na diéte a čo keby sa tam nedaj bože podávalo jedlo, alebo som sa prejedala a to mi zase bolo trápne nekontrolovane sa pred ľuďmi napchávať. Je jasné, že po deviatich rokoch takéhoto života som zúfalo chcela z toho bláznivého kolotoča diét a prejedania von. Bolo som z toho všetkého neskutočne unavená a prestávala som veriť, že niekedy ešte dokážem žiť ako normálny človek. Práve v tom čase som asi vďaka osudu narazila v jednom časopise na inzerát pani, ktorá ponúkala aromaterapeutické masáže.
Vtedy som si povedala, že by som tomu svojmu telu, ktoré som dlhé roky len nenávidela a následkom toho ho týrala, mohla raz poskytnúť aj niečo príjemné. Takže som sa na tú masáž objednala a o niekoľko dní som na ňu skutočne aj šla. Neviem, čo sa to vtedy som mnou stalo, azda len to, že kombináciou upokojujúcej masáže a láskavých slov tá pani dokázala to, o čo som sa tak márne pokúšala niekoľko dlhých rokov. Počas tých dvoch hodín som pochopila, čo to znamená mať sa rada a mať rada aj svoje „nedokonalé“ telo. Zrazu mi došlo, že kvalita človeka nespočíva v tom, či má v páse 60 centimetrov alebo 120, že vlastne celý život je úplne, ale úplne o niečom inom. Bolo som z toho „objavu“ taká nadšená, že som ho okamžite začala realizovať v praxi. Zo dňa na deň som prestala s nezmyselnými diétami a prejedaním sa. Znie to ako zázrak, ale tak to naozaj bolo.
Pretože som po tých rokoch rôznych diét vôbec nevedela, ako by som mala jesť, začala som sa riadiť svojim inštinktom. A zrazu šli kilá ako zázrakom dole ( napriek tomu, že som sa o to ani neusilovala) a váha sa zastavila na 62 kg, ktoré si plus – mínus 2 kg udržujem dodnes. Už vyše dva roky jedlo neriešim, robí mi to dobre a nemám jediný dôvod, aby som niečo menila. Aromaterapii, ktorá mi vtedy tak pomohla, sa venujem profesionálne a akokoľvek to znie nepravdepodobne, som rada, že som prešla tým, čo som vám teraz vyrozprávala. Som rada, že som na vlastnej koži mohla zažiť, čo je to anorexia, čo je to bulímia a čo je to závislosť na diétach. Prečo som rada? Preto, že vďaka tomuto zážitku dokážem pochopiť všetkých, ktorí niečomu podobnému prepadnú, dokážem rozumieť ich pocitom, ich zúfalstvu, tomu ako veľmi ťažké je vrátiť sa do normálneho života. A pretože tomu dokážem rozumieť a pochopiť to, som presvedčená, že takým ľuďom dokážem aj pomáhať. A keby tento príbeh, ktorý som vám vyrozprávala, zachránil čo len jedného človeka pred pádom do pasce zvanej anorexia (bulimia, diétna závislosť) – napríklad tým, že po prečítaní môjho rozprávania nezačne s tou prvou a často osudnou diétou – malo to celé moje deväťročné trápenie zmysel.
Pavlína Šalamúnová
