Aký otec, taký syn, alebo: „Rodina je navždy!“
Každý z nás chce niekam patriť. Túži po pocite spolupatričnosti, vzájomnej lásky, úcty a rešpektu. Chce zdieľať spoločné zvyky, tradície…či len tak, byť súčasťou niečoho veľkého. Niečoho, čo presahuje generáciu, v ktorej je sám jedným z dielikov. Niečoho, čo bolo, je a aj bude.
Rodina je to miesto v kolobehu sveta. Je pocit. To neskutočné dielo, ktoré pre vlastné prežitie a úspech všetko vezme, aby, vzápätí, mohla všetko dať.
Rodina je schránka, do ktorej ukladáme najlepšie zo seba, aby sme to mohli zanechať tým, čo prídu po nás. Súčasne z nej ale aj sami čerpáme skúsenosti, zvyky či postoje. Najmä však silu, odhodlanie a lásku, čo sa vekmi úročí.
Blížia sa dni, kedy sa viac, než inokedy zahĺbime do spomienok na tých, čo vyšliapali cestu, po ktorej kráčame. Vystlali nám hniezdo vlastným teplom a láskou. Chránili nás a učili všetkému, na čom záleží.
Mám obrovskú radosť, že sa nám s Ivanom podarilo tento poklad nevyčísliteľnej hodnoty ochrániť a zveľaďovať. Že sme našim deťom ukázali, že jeho cena spočíva v Láske, čo nikdy nekončí. Nikdy. Ani smrťou.
Tam kde sa myslí na tých pred nami, sa raz nezabudne ani na tých, čo prídu po nás. Lebo toto je rodina.
Láska, čo nikdy nekončí…
PS1. Keď je syn, ako otec, budúcnosť žije.
Text a foto Eleonóra Porubcová
