Život s poéziou
Známa poetka Blanka Poliaková viac ako tridsať rokov písala pre časopis Slovenka reportáže, objavovala tvorivých, vzácnych ľudí, umelcov, ľudových majstrov. Popritom sa v súkromí venovala veršovaniu, intímnej lyrike. A ostala jej verná doteraz. Popritom s manželom Igorkom vychovala dcéru Mirku a denne sa s dcérou delila o starostlivosť o vnučku a troch vnukov, ktorým napísala veršované knižočky.
Blanka Poliaková debutovala v roku 1963 zbierkou básni Požičaj mi deň. Doteraz vydala s väčšími či menšími prestávkami ďalších jedenásť zbierok. Posledná jedinečná zbierka, napísaná spolu s mladým básnikom Goranom Lenčom, vyšla len nedávno začiatkom roka. V roku 2016 jej priateľky a kolegyne z niekdajšieho časopisu Slovenka pripravili k životnému jubileu výber z poézie – Zo záhrady srdca. Básne vybrala poetka, literárna kritička a znalkyňa Blankinej tvorby Jana Šimulčíková. V závere knihy napísala: „A predsa i keby tá jej prvá zbierka básní vyšla dnes bez uvedenia dátumu vzniku, pokojne by sme ju prijali ako súčasnú. Punc doby je tam zanedbateľný, rozhodujúca je pečať autorkinej osobnosti a osobitosti: dychtivosť po poznaní, obdiv k prírode, úprimnosť citov, nadšenia i smútku, potreba lásky, trvalých vrúcnych vzťahov.“ Zbierku vypravila grafička Klára Valentová a o ostatné sa postarala zase Anna Konečná.
Umenie tvoriť si „bublinu“ na žitie
Reportáže Blanky Poliakovej, medzi priateľmi a v novinárskych kruhoch známej ako Blanche, prekypovali láskou, boli plné pochopenia k ľuďom, ktorých objavovala a predstavovala čitateľom Slovenky. Napísala ich stovky. „Rada som za nimi cestovala, predstavovala ich tvorbu. Milujem totiž ľudí, rozprávam sa s nimi s potešením. Ísť za nimi do ich tvorivého sveta, to bola moja životná „bublina“, môj svet, ktorý mi aj v čase normalizácie a politických nátlakov umožňovala žiť slobodne a tešiť sa z práce,“ spomína po rokoch.
Popritom si v súkromí písala poéziu úspornú slovom ale nabitú hlbokým prežívaním, človečenstvom. Spolu s milovaným manželom vychovali jedinú dcéru Mirku. Potom jej pomáhali pri starostlivosti o detí. Cez leto na chalúpke na Králikoch umožnili vnúčatám radostné detstvo v prírode ako v raji. Toto umenie tvoriť si vlastný šťastný svet sa narušilo až v čase, keď ju navždy opustil Igorko. Dlho a ťažko žialila, doteraz tá rana krváca. Občas pomáha, keď sa z bolesti vypíše… „Stále sa učím tešiť zo slnečných lúčov, z každého Božieho dňa,“ dodáva zamyslene.
Tvorivosť v krvi
Miluje autá. Doteraz si rada zajazdí, odvezie sa i na milované Králiky na chalupu. Auto si zvykla sama i opravovať, kým neboli „počítačové“. Nečudo, veď je dcéra banskobystrického automechanika. Všetko ju naučil. Do vysokého veku lyžovala, zúčastňovala sa aj novinárskych lyžiarskych súťaží. Zbožňuje plávanie, najmä v mori. „Ešte raz sa k nemu pôjdem pozrieť, lebo mu chystám knihu,“ prehlási nečakane uprostred rozhovoru. Počas leta organizuje s priateľmi pod prístreškom na chalupe ping-pongové turnaje a v zime aspoň na diaľku v počítači súťažne hrajú bouwling. Vyskúšala si rôzne výtvarné techniky. Na záhrade si vytvorila zo špagátu veľké slnko, i ďalšie niťáky, v pokoji petržalského bytu sa občas oddáva maľovaniu na sklo. Zo všetkého najradšej však fotografuje. Na každé stretnutie príde s tabletom a kým sa začneme rozprávať predstaví svoje nové „úlovky“ kvetín a prírody, ktoré sú jej veľkou inšpiráciou. „Plánujem pripraviť knihu fotografií poľných kvetov, vlastne už na nej robím,“ prezradí. „Bude to úžasné, uvidíš.“ Slovom, Blanke v každej chvíli víria hlavou plány, ktoré nemá problém naplniť. Reálne koncom leta pripravuje výstavu fotografií kvetov spolu s drôtenými dielami drotárskeho majstra Jána Pecúcha zo Starej Ľubovne, ktoré sú tiež inšpirované kvetmi. Priatelia tiež vedia, že má doma nemocnicu pre izbové kvety. Keď sa kvetine nedarí, prinesú ju k nej. Dokáže ju vyliečiť, vypiplať a vrátiť naspäť do života. „Ako to robíš?“ pýtam sa. „No, to je jednoduché: musíš kvietok počúvať, urobiť to, čo ti povie a on sa ti odmení svojou krásou,“ prehlási s úsmevom.
Jeseň s kľúčom od raja
Prvú zbierku básni Blanka vydala keď mala 33 rokov. Po manželovej smrti stratila na nejaký čas svojho bojovného ducha – viac ako desať rokov mlčala. Učila sa žiť v samote, hoci ma veľmi blízky vzťah s dcérou i vnúčatami, dnes už dospelými ľuďmi. Útočisko našla a doteraz nachádza v prírode, v obdive toho nádherného Božieho diela. Cez túto oddanosť hľadá odpovede na všetky otázky lásky, života i smrti. V roku 2015 ju bývala kolegyňa a priateľka Gabriela Valehrachová prizvala k spolupráci na priblížení veršov veľkého stredovekého perzského básnika Hāfeza zo Širāzu naším čitateľom. Vzišla z nej kniha veršov Za ranného šera pohladiť ružu šiel som, ktorá okrem pôvodných veršov a prekladov obsahuje aj Blankine verše inšpirované básnikovou tvorbou. Táto čitateľská lahôdka razom zmizla z našich knižných pultov. Odrazovým mostíkom pre novú tvorbu boli pre Blanku najmä spomienky. Vyšli potom v zbierke Leto v kolíske jabloní (Mayor 2015). Odvtedy ju noc čo noc zobúdzajú zo spánku nové verše. Prísne ich triedi a keď dozrejú, príde s návrhom na ďalšiu knihu. Smeje sa, že ju chytila druhá mladosť: „Veď mám vlastné iba 28, nie?, Záleží od uhla pohľadu…“ žartuje.
Zbierku, ktorá vyšla k jej životnému jubileu Zo záhrady srdca objavil mladý, sotva tridsaťročný básnik Goran Lenčo. Prečítal si i staršie Poliakovej verše a zistil, že našiel pre seba spriaznenú poetickú dušu. V recenzii v Literárnom týždenníku napísal: „Len málo autorov vie komunikovať so srdcom čitateľa, len nemnohí z toho mála dokážu rozprávať tak galantne a zároveň jatrivo.“ Vypátral Blankinu adresu a poslal jej list, že by sa s ňou rád zoznámil. Najprv to bola len mailová známosť. Vymieňali si maily. Neskôr mu urobila i priateľskú, ale prísnu korektúru jeho pripravovanej zbierky básní Cesta za horizont. Prvýkrát sa však stretli až pri predstavení Goranovej knihy v žilinskej knižnici. „Mám pocit, že sa poznáme odjakživa,“ povedal vtedy celý uveličený zo zoznámenia sa s Blankou Goran. Neskutočný duchovný súzvuk pokračoval naďalej. Vymieňali si cez internet dojmy, názory i verše, ktoré práve napísali, a čakali od priateľa odozvu i odbornú kritiku: Blanka poslala verše a Goran odpovedal – tiež vo veršoch. Z tejto priateľskej zábavy postupne vznikla jedinečná zbierka básni, odraz dvoch slobodných duší – Jeseň s kľúčom od raja (Mayor 2019). V úvode sa píše: „Stretli sa iba raz. Blanka (1936) a Goran (1987). Našli sa v poézii, celkom blízko raja. Vybrali sa k nemu. Každý zvlášť. A predsa šli spolu.“
Pripravila: Anna Konečná
Foto: archív B. P.
