Začínate sa podobať na vášho psíka, alebo psík na vás?
Mali sme kedysi na vysokoškolskom internáte jednu veľmi prísnu vrátničku. Volala sa Stázka. Dnes už také meno nepočujeme. Podľa mňa, vtedy 18 ročnej študentky, bola už veľmi stará. Sedela na vrátnici internátu Mirka Nešpora, na Nešporovej ulici vo svojej „kukani“ za sklom, mala bledomodrý dederónový plášť s bielym golierom a sledovala príchod a odchod každej jednej študentky. Vtedy bol Nešporák vyslovene dievčenský internát a pánske návštevy boli povolené len od 16 do 20 hodiny. Presne o dvadsiatej pani Stázka prehovorila prísnym hlasom do internátneho rozhlasu, aby všetci mladí muži opustili priestory internátu. Morálka bola vtedy taká, že väčšinou poslúchli, veď by im hrozil vyhadzov zo školy za porušenie pravidiel. No a práve táto Stázka mala na vrátnici aj spoločníka. Psíka, bastardíka, bielo – hnedo – čiernu, veľmi chutnú pouličnú zmesku. Čikina vždy sedela na stole a spolu so Stázkou mala všetko pod kontrolou. Nikdy som nevidela väčšiu podobu medzi psíkom a jeho majiteľom, ako u Stázky a Čikiny. Moju Jenušku, trpazličieho jazvečíka veľmi ľúbim, žijeme spolu už 11 rokov, ale nezdá sa mi, že by sme sa podobali! Čo poviete?
Text a foto Libuša Sabová
