Viete, čo je Ju-Jutsu? Ondrej Laciak vám to povie
Hoci náš magazín má názov Superbabky, mohlo by sa zdať, že je výlučne určený ženám. Ako sme sa však z niektorých “ lajkov” i komentárov dozvedeli, neraz doň zablúdi aj mužské oko. Jedným z takmer pravidelných čitateľov je aj Mgr. Ondrej Laciak. Opýtali sme sa ho preto, čo ho upútalo na našom magazíne, že v ňom pomerne často “listuje”.
V prvom rade, ako niekdajšieho televízaka, ma zaujalo, čo to tá Libuša Sabová, ktorú som vídal na obrazovke, vlastne stvorila. Navyše, ako bývalý novinár, ktorý takmer tridsať rokov nepustil pero z ruky, vždy nakuknem do mediálneho projektu, ktorý sa zjaví na “trhu”. Jednak profesionálna zvedavosť, jednak stále si potrebujem rozširovať obzor, pretože vždy som bol rad informovaný o všetkom, čo sa kde zomlelo. No a nevynechávam ani rôzne zaujímavosti. A mnohé som v Superbabkách našiel.
Ale vy ste už odložili novinárske pero a vybrali ste sa iným smerom?
Bola to taká z núdze cnosť. Po privatizácii média, kde som dlhé roky pracoval, som zrejme nesadol kompetentným svojim zmýšľaním, tak som sa zo dňa na deň ocitol na ulici. Nezamestnaný chlap pred päťdesiatkou ťažko zháňal vhodnú prácu a tak som chodil od dverí ku dverám. Márne. Našťastie, od dvanástich rokov sa venujem bojovým umeniam a tak som to napokon skúsil týmto smerom. A vyšlo to. Prešiel som mnohým – od detektíva cez bodyguarda, až som skončil ako inštruktor.
Veľká premena. A inštruktor čoho?
Som medzinárodný inštruktor Ju-Jutsu, jeden z priekopníkov a zakladateľov toho bojového umenia na Slovensku. Nebolo jednoduché sa technicky tak vypracovať, pretože za socializmu sme nemali také možnosti aké sú teraz. Navyše museli sme trénovať tajne, pretože také niečo nebolo povolené a bolo to “vtedy” považované za záškodnícku činnosť.
Teraz sa však už skrývať nemusíte. Koho trénujete?
Vlastne kohokoľvek, kto zaklope na dojo (priestor, kde sa cvičí bojové umenie; pozn.red.) Okrem toho, pravidelne trénujem s policajnými zložkami. No už len externe, keďže, de facto, som už na dôchodku. No a na Istriji som založil klub, tak aj tam sa starám o ich technický rast.
Ako asi vyzerá taký tréning?
Pre bežnú verejnosť, je to najskôr rozcvička, v ktorej sú zahrnuté i kondično-silové cviky. Potom samotná sebaobrana Ju-Jusu a nakoniec ešte posilňovanie. Pre špeciálne policajné zložky je ten tréning zameraný pochopiteľne inak.
Trénujete často?
Cez leto menej, no v bežnom roku niekedy aj šesť dni v týždni a neraz aj dvojfázovo. No v poslednom čase už trochu zvoľňujem. Roky naskakujú, treba sa viac šetriť. Hoci, ja si nič nedarujem a v dojo musím byť vzorom aj kondične a držať krok s cvičeniami. Zatiaľ sa darí, no je to už ťažšie, veď mi ťahá na 65. Ale Ju-Jutsu je môj život, trénovanie modus vivendi, tak kým vládzem, idem ďalej.
A vedeli by ste brániť sa naučiť aj mňa?
Často sa stretávam s požiadavkou záujemcov, aby som im urobil trojtýždňový kurz sebaobrany. Vysvetľujem im, neraz márne, že naučiť sa brániť za tri týždne, je nereálne. Ale veď tam a tam taký kurz ponúkajú, oponujú mi. Sú to podvodníci, lebo za taký krátky čas nie je možné osvojiť si návyky, potrebné v krízovej situácii. Je to beh na dlhé trate, nadobudnúť technické znalosti, no najmä zvládať stres v okamihu zákroku.
A už ste to Ju-Jutsu museli niekedy použiť?
To je najčastejšia otázka, ktorú mi všetci kladú. V princípe nie, hoci som bol v mnohých, veľmi nebezpečných situáciách. Žeby moje fluidum? Alebo aura, ktorou som dokázal útočníkov odradiť? Neviem. No bojové umenie je aj filozofia a rast ducha. A v tom je najväčšia sila.
Text a foto Ondrej Laciak
