Vianoce u našich priateľov
Z hlavného mesta sme presťahovali na dedinu pred 12 rokmi. Už sme s manželom neboli najmladší a hovorí sa, že vo vyššom veku sa už priatelia ťažšie hľadajú. My sme mali šťastie. Neďaleko nás bývajú manželia Juranovci. Muži hneď našli spoločnú tému – les, zvieratá, obaja sú zruční, vedia sa točiť okolo domu. Ja s Majkou sme skoro na deň rovnako staré, máme jedno dieťa, oni syna, my dcéru. Otcovia nám zomreli zhruba v tom istom roku a sestry máme v Žiline. Žijeme v pohodových manželstvách, ale to viete, na mužoch máte vždy čo kritizovať, tak často spolu riešime, čo zase tí naši manželia urobili, alebo neurobili.
Samozrejme, že „my nemáme chyby!“ Máme spoločnú záľubu bicyklovanie, aj lyžovanie. Ja skôr bežky a Majka je vynikajúca zjazdová lyžiarka. Čo však nemáme rovnaké je to, že Juranovci majú krásne vnúčatá a my máme zatiaľ len psíkov. A tak som sa dostala k téme, o ktorej chcem písať.
Včera večer sme im boli vinšovať pokojné Vianoce. V obývačke sedeli starí rodičia, rodičia a vnúčatá. Nádherný a pritom jednoduchý stromček, na ktorom dominovali biele háčkované gule, ktoré zhotovila Majkina 91 ročná mama. Vymyslela jednoduchý grif. Nafúkala balón a obháčkovala ho, potom guľu naškrobila a keď uschla, balón prepichla a vybrala. Na stole sa najviac vynímali medovníky domáceho pána. Chlap vysoký skoro dva metre, pôvodným povolaním učiteľ telocviku a pozrite, aké má šikovné ruky. Vyzdobenie jedného medovníka mu trvá asi 20 minút. Krásne motívy má v hlave.
Majka je zase špecialistka na makový, orechový a tvarohový závin.
Vnúčatá Miško a Dadka. Keď sme sa prisťahovali, Miško bol ešte v kočíku. Dadka sa narodila o 5 rokov neskôr. Sledujem, ako rastú a akí dôležití sú v ich životoch práve starí rodičia. Ale aj opačne sú vnúčatá vždy na prvom mieste. Majka má nekonečnú trpezlivosť sa s nimi hrať. Láskavo vysvetľuje, keď niečo vyvedú. Nikdy nehreší, nezvýši hlas. Keďže je učiteľka, má s nimi obrovskú trpezlivosť. Píše si s nimi úlohy, navarí tú najlepšiu plnenú papriku ( aspoň to tak tvrdí malý Miško), rozváža deti na krúžky. S Dadkou najskôr do susednej dediny na hodinu klavíra, odtiaľ do Bratislavy na tanečný krúžok. Či je teplo, či zima, tma, hmla, spoľahlivo odvezie, počká, dovezie. Miška zase na flautu, lyžiarske tréningy. Starý otec Janko rieši s vnukom chlapské veci – značky áut, pomáha s matematikou a vedie k športu. Obrovská pomoc pre rodičov, ktorí pracujú v Bratislave na zodpovedných postoch. Vždy sa môžu spoľahnúť, keď sa v práci vyskytne čokoľvek nečakané, o deti je dobre postarané. A tak to má byť! Majka a Janko vytvárajú svojim vnúčatám pocit istoty a bezpečia. Dávajú im lásku, ktorá nemá žiadne podmienky. Je to láskavý vzťah, v ktorom dieťa nie je pod tlakom, že sa má správať. či robiť podľa určitej šablóny. Toto všetko funguje v prípade, ak majú starí rodičia dobré vzťahy s vlastnými deťmi.
Miško a Dadka sú veľmi rozdielni. Každý má svoju povahu, osobité nadanie, záujmy a toto ich starí rodičia rešpektujú.. Pri nich majú vnúčatá veľký priestor na sebarealizáciu. Typické je, že spolu veľmi radi debatujú. Deti si môžu starých rodičov užiť tu a teraz. Čo pri rodičoch niekedy pre nedostatok času nie je možné. Prínos je obojstranný. Starí rodičia rastú aj s vnukmi. Učia sa nové veci, dajú si vysvetliť, ako funguje počítač, vnuk ich učí posielať esemesky…Vnúčatá zase prostredníctvom ich spomienok získavajú obraz o časovej kontinuite. Ale aj predstavu o rodine, ktorá presahuje mamu a otca. Cítia, že sú tam začlenené aj ony a dostávajú sa k informáciám, ktoré vysvetľujú, ako sa ich rodina vytvárala. Dáva to silu celej rodine a podporuje jej súdržnosť.
Libuša Sabová
