Viacerí starší učitelia sa mi posťažovali, že tak nízku vedomostnú úroveň vo všeobecnosti počas dlhodobej učebnej praxe nezažili.
Do ambulantnej vyšetrovne vchádza mamka viacerých dospievajúcich detí s prosbou: „Pán doktor, nedali by ste deťom ospravedlnenku do školy? Zaspali a nestihli ráno autobus. Nepočúvajú. Večer sú dlho hore, celé hodiny len pozerajú do mobilných telefónov a ráno sa im nechce vstávať. Ja som z nich bezradná…“ „No a manžela máte?“ – pýtam sa. „Prečo neurobí s deťmi poriadok? Čo bude o desať rokov, keď už teraz vám rozkazujú?“ „Mám, mám!“ – odpovedá táto ináč statočná a obetavá žena. „Vravel, že už na budúce vypne internet. No neviem, či to pomôže.“ „Ozaj?“ – hovorím. „A opasok na nohaviciach má? Viete aj koberce treba občas „vyprášiť“. Keď ho nemá, rád mu požičiam ten svoj.“ Vstávam zo stoličky a predstieram, že si dávam dole opasok z nohavíc.“ „Jáj pán doktor, to čo robíte, však vám spadnú gače!“ – smeje sa pani. „Len nechajte opasok v nohaviciach manžel remeň má, veruže mu poviem, aby si s ním pomohol.“ Prižmúril som oko s podmienkou, že rodičia urobia nápravu skôr než bude neskoro… Čoraz viac detí sa stáva závislými na mobilných sieťach, ktoré väčšinu z nich viac ohlupujú ako vzdelávajú. Viacerí starší učitelia sa mi posťažovali, že tak nízku vedomostnú úroveň vo všeobecnosti počas dlhodobej učebnej praxe nezažili. Je najvyšší čas konať, kým ozaj nebude neskoro..
Text MUDt. Michal Slivka
Foto Depositphotos.com
