Vďaka? Načo? Veď je to predsa samozrejmosť…
Slovo ďakujem vyslovujeme často, skutočná vďačnosť však vyzerá ináč. Kto s vďakou spomína na to, čo sa minulo, ide s nádejou do budúcnosti a vnútorný pocit radosti je mu odmenou. „Starnúcich nemáme ponechávať v izolácii, samote vedúcej k osamelosti – je to ľudsky nedôstojné a napokon aj nemravné“ – píše prof. PhDr. Damián Kováč DrSc. (1929) v knihe Umenie starnúť. Ktosi raz povedal, že v duchovnom živote nesmieš čakať, že ti poďakujú, avšak iba s vďačnosťou sa život stáva bohatým. Pojem vďačnosť dnes pripomína zabudnutú samozrejmosť. Mladí ľudia sa zosobášili a nasťahovali do bytu, ktorý im rodičia kompletne zariadili. Syn dostal auto, a pretože ešte študuje a manželka čaká dieťa, oboch živia rodičia. Vďaka? Načo? Veď je to predsa samozrejmosť… hovorí sa, že nevďačník je ako vedro plné dier. Ako lavór plný hnoja. Budovanie charakteru na základoch vďačnosti však prináša veľké požehnanie. Po ukončení vysokej školy som začal pracovať na novorodeneckom oddelení. V tom čase pri každom pôrode sa zúčastňoval i detský lekár. Na pôrodnom sále čakala na pôrod vystrašená mamička. Zdôverila sa, že doma má trojročného syna, ktorý má telesné poškodenie, o to väčšie obavy má z prichádzajúceho pôrodu. Súcitil som s jej obavami, snažil som sa ju teda povzbudiť. Chytila ma za ruku a prosila, aby som pri nej trošku pobudol. Z krátkej chvíle nakoniec bolo niekoľko nočných hodín. Pôrod nakoniec prebehol hladko, dieťa sa narodilo zdravé. Nedá sa zabudnúť na jej vďačné gestá, ktoré mi v nasledujúce dni venovala. Dobrý človek sa snaží byť vľúdny, láskavý, vďačný a súcitný… Hovorí sa, že vďaka je strohé slovo, no napriek tomu žiari ako jasný plameň. Vždy sa nájdu dôvody na poďakovanie. I keď život vždy nie je taký, ako by sme ho chceli mať, vždy sa dá nájsť niečo, za čo smieme byť vďační…
MUDr. Michal Slivka
Foto Depositphotos.com
