V týchto niekoľkých riadkoch je napísaná smutná pravda
Pred dvoma rokmi sme smrť vnímali ako niečo, čomu sa nik nemôže vyhnúť. Taká jediná spravodlivosť na svete. Ale bola to skôr filozofická téma, pre mnohých vzdialená a málo atraktívna. Veď prečo sa baviť o smrti ak život je stále prítomný.
Takmer dva roky je smrť ohlasovaná všetkými médiami. Smrť nikdy nebola tak každodenne blízko. Čísla, čísla čísla,…
Je možne, že mnohí začali bilancovať, uvedomili si, čo stratia, čo už nestihnú. Možno sa zľakli toho ako sa ich smrť dotkne najbližších. Žijeme dobu, v ktorej sme blízko smrti, vlastnej, blízkých, vzdialených. Žijeme dobu vystrašenej izolácie.
Pred dvoma rokmi sme o smrti filozofovali, dnes sa jej dotýkame.
Dokonca jeden druhého vidíme ako potenciálneho „vraha“. Sme ako vo vojne, nie proti spoločnému nepriateľovi ale jeden proti druhému,…
Príde mi vhodne pripomenúť, že rastie a rozvíja sa ten, kto pomáha ľuďom v núdzi, nie ten, kto ľudí doháňa k strachu. Aké spoločenstvo ľudí sme, ak sa vzájomne strašíme. Kam sa chceme rozvinúť ak si nepomáhame. Myslím si, že nastal čas porozumenia, spolupráce a vzájomnej pomoci. Platí to pre nás všetkých ale hlavne pre „vodcov“ a ich mediálne slúžky.
Veronika Bahnová
Ilustračná foto Pexels
