Už sa vám udialo v živote, že ste sa cítili úplne odľahčení od kameňov na srdci?
Čo len kameňov, celý lom sa rútil! Keď ste ich pozhadzovali s takým slzavým dunením, že prekonali silu hrmenia a zbavili sa ich v pravde a i keď s ťažkosťou a nutnosťou otvoriť trinástu komnatu? Možno i štrnástu… pätnástu… Mne sa to dialo posledné dni… a s balvanmi padali i hviezdy a ružové okuliare, no nepadalo sa v hneve… len na kolená a s odhodlaním kráčať s oťaželými nohami vpred a vzad sa neobracať. Hrubá čiara… taký smiešny výraz, pretože ju nik v skutočnosti nerobí, len o tom rozpráva. Je nemožné sa už nikdy neotočiť späť (i s predsavzatím) a na všetko minulé len tak zabudnúť… akoby nebolo. Bolo. A reálne. A prišlo znenazdajky pre niečo… i väčšie. Ostáva súčasťou života, i keď nie je múdre oživovať v sebe nechcené spomienky a fňukať nad sebou a čakať na poľutovanie a možno i medailu. Dôležité je poučiť sa. A to je na celej situácii skvelé. Škola života, lekcia… nádhera monológu so sebou vo svedomí, dialógu s Bohom a pozemskými tvormi , hľadanie možností v nemožnom (na prvý pohľad)… Pamätáte si, aké melódie sa odohrávali vo vašej hlave v tých okamihoch? Áno – presne. Zmĺkla hudba, ustali sme v tanci a nastalo to najhoršie ticho v živote, ktoré sa predbiehalo s myšlienkami od hlavy až po päty. Snáď som to vystihla… a ak nie, nevidím iným do hláv a ani srdca.
Človek je zvláštny tvor… i jedinečný a univerzálny… ak miluje – milujúci; ak nás milujú – milovaní… sem tam zábudlivý, roztržitý, s výpadkami pamäte (keď vyhovuje), s chorobami i bez nich… náladami… starosťami… ale ak má srdce čisté (vynecháme myšlienky na Savo a dezinfekcie), je možné viesť rozhovor a dopracovať sa spoločne k úžasným poznatkom… aj o sebe (v prvom rade). V tom zvláštnom akoby osirelom boji sú tvorčekovia nie bojovníkmi, ale hľadačmi lásky, dobra a pokoja … a ten sa nedostaví, keď ostáva niečo nevypovedané, v šuplíku a uzamknuté kľúčmi na sto zámkov.
Život sa žije… nie sám, je tvorený nami a situáciami, epizódami, príbehmi… a žije sa nie ľahko. To nie je vyfarbiť predkreslenú omaľovánku, ale tvoriť originálne obrazy, i keď nie každý je umelec, ale vniesť farby dokáže. Priveľa ružovej škodí a realita sa javí najkrajšie v pravde, no nie iba v čiernej a odtieňoch tmavej. Svetlo – ono zmení noc na nádej… vnesie teplo a rozihrá žilky. Žije sa slovesom MILOVAŤ.
Zažila som… úprimnosť ľudskú, krásne vyjavenie pravdy a i boj s vlastnými reakciami a postojom. Odpoveď na otázky (možno i len jednu) potrebuje čas, ale… slnko nad hnevom nesmie ZAPADNÚŤ. Nikdy! Toto som sa naučila pred rokmi a milujem rána s čisto prestretým stolom a chutnými raňajkami… i gejzírom radosti. A nielen za CHLIEB NÁŠ KAŽDODENNÝ, ale aj za chápajúce srdce a uši, ktoré vypočujú!
Text a foto Alenka Medvecká
