Najčítanejšie 

Sme poslednou silnou generáciou, alebo naše deti budú musieť byť ešte silnejšie?

Vyrastali sme v období budovania socializmu. Našimi rodičmi bola povojnová generácia, odhodlaná vybudovať vojnou zničenú krajinu. My sme sa už narodili do sveta, ktorý bol mocnosťami rozdelený na Východ  a Západ. To nás vtedy samozrejme vôbec nezaujímalo. Náš detský svet bol veľmi fajn. Škola, družina, všetky možné krúžky, len si vybrať to, čo nás bavilo a rozvíjať buď umelecké, či športové nadanie. Učiteľ, to bola autorita. Okrem vedomostí zo všetkých predmetov nám vštepovali aj úctu k starším. Báli sme sa poznámok do žiackej knižky, ktoré museli rodičia podpísať. Obľúbené boli aj písomné tresty. Napríklad napísať 20x: Nenapísala som si domácu úlohu, som ja ale lajdáčka!” Na strednej škole už ráno pri príchode do školy stál vo vestibule riaditeľ a ktorá študentka bola namaľovaná, ukázal na ňu prísnym prstom: “Domov, umyť!” A že minisukňa? Do školy v žiadnom prípade! Tak to bolo na našej SVŠ, strednej všeobecno vzdelávacej škole. Ale pedagógov sme mali špičkových. Vynikajúca profesorka biológie, slovenčiny, matematiky, či zemepisu. Vedeli sme všetky hlavné mestá na svete! Už len si vybrať vysokú školu. Samozrejme, že kritéria na prijatie boli rôzne. Na tie najvychytenejšie často rozhodoval rodinný pôvod a v tých najexponovanejších aj dobré známosti. O to viac vedomostí sme museli preukázať. V tom čase už bola v plnom prúde normalizácia. Mladý človek nevníma politické dianie. Veď to bolo naše najkrajšie obdobie študentského života na internáte, diskotéky, prvé lásky, zábavy! Koho by vtedy zaujímala politika? Samotné štúdium bolo náročné. Kto to bral  poctivo, musel naštudovať naozaj veľa. Potom prišiel naozajstný život. Každý musel ukázať, čo vie! Presadiť sa nebolo jednoduché. Niekto mal cestičku vydlaždenú, iný si ju musel krvopotne vybudovať sám. Dostali sme nástupný plat, ktorý bol všade rovnaký a už záležalo len na nás, ako sme sa vedeli obracať. Ale v každom prípade sa dalo vyžiť. V pamäti každému zostali televízne pondelky s kvalitnými dielami našich i zahraničných autorov.Pomaličky, po krôčiku sme si poctivo budovali kariéru, nie každý cez stranícku príslušnosť  a potom prišiel rok 1989. Bolo treba začať úplne od začiatku uprostred rozbehnutej kariéry. Narodili sme sa v 15 miliónovom Československu a zrazu z nás bolo len 5 miliónov Slovákov s vlastnou menou a do Česka sme museli chodiť cez kontrolovanú hranicu.Veľmi ťažké obdobie! Aj na colné prehlásenia sme si museli zvyknúť, aj na prerátavanie slovenskej koruny na českú. Všetko sa pomaly upokojovalo, životná úroveň sa zvyšovala, vstúpili sme do Európskej únie a mysleli sme si, že už bude len dobre. Kto ešte dodnes prerátava euro na koruny? Asi je nás dosť! Ale to nie je podstatné! Dôležité je, že sme sa dožili demokracie, ale nie takej, akú si mnohí vysnívali. Žijeme v čase, kedy sú  hodnoty, ktoré nám vštepovali naši predkovia prevrátené na ruby. Zdá sa nám, že to, čo sme my považovali za dobré, je dnes vydávané za zlé, čo malo v našom živote hodnotu, je dnes  bezcenné, ako keby čierne bolo biele, bezprávie je považované za právo…Mám taký pocit, že sa uberáme nesprávnym smerom!  Čo vy na to?

Libuša Sabová

Vaše komentáre

Superbabky odporúčajú nasledujúce články