Po kom to dieťa vlastne je?
Po kom to dieťa je – to je neraz zásadná a kardinálna otázka, ktorá sa v rodinách rozdebatováva a pretriasa prakticky od chvíle, kedy je malé bábätko privezené ako malá celebritka s veľkou slávou z pôrodnice domov. Hneď je celá domácnosť hore nohami lebo to malé sa okamžite stáva ústredným bodom, okolo ktorého sa všetko v rodine a v domácnosti točí. Nič už nie je také, ako predtým. Ihneď sa zbehnú obidve babky, dobehnú aj všetky tety, sestry, švagriné, sesternice a všelijaké blízke rodinné priateľky, aby sa zhŕkli ako ženský snem nad malým bábätkom s nadšením, ženám vlastným. Chlapi sa na to bábo môžu v o niečo menšom vytržení pozerať akurát tak ponad plecia zhromaždených žien, sklonených s vzrušením nad postieľkou alebo kočíkom. Tie sa kochajú a začínajú sa predháňať v tom, ako hľadajú a zisťujú, po kom to maličké je, čí noštek to má, ústa, líčka, čielko, vlásky (ak nejaké má), čí úsmev má a podobne. Vždy sa napokon v rodine predsa len nájde niekto, po kom to bábätko s najväčšou pravdepodobnosťou je. Nezriedka to je niektorá z dvoch babiek alebo dedkov, až ktosi s rozhodnosťou uzatvára, že to malé je celá prababka z maminej strany. Najlepšie ale podľa mňa je, ak sa to ženské konzílium nakoniec zhodne v tom, že dieťatko je celý otecko. To je podľa mňa ideálny prípad. Takýto otecko sa razom stáva najpyšnejším členom rodiny a aj keď je v práci, stále myslí na to, že to malé doma je po ňom. Mne ako mužovi, nemajte mi to za zlé, všetky tie malé bábätká vyzerajú rovnako a s cumlíkom v pusinke sa navzájom podobajú ako vajce vajcu. Viem, že ma teraz zavrhnete, ale nemôžem si pomôcť.
Ak sú na svete super babky, tak ich centrum a najväčšia koncentrácia na meter štvorcový je určite na Slovensku. Nikde inde na celom svete totiž nenájdete také nadšené, milujúce a obetavé babky, ako sú Slovenky. Tým som si ako celoživotný teoretik a všímavý praktik života s dlhoročnými skúsenosťami istý. Babky sa vedia neuveriteľne rozdať a obetovať pre vnúčatká. Žiaľ, grázli a podvodníci to dobre vedia a telefonujú babkám, že ich vnúčaťu sa kdesi čosi pri nehode stalo a treba urýchlene peniaze…… aspoň zopár tisíc.
Ako dieťatko postupne rastie, začína sa nielen jeho fyzická podoba na niektorého člena rodiny posudzovať a komentovať , ale čoraz viac už aj jeho povaha a správanie. Moja priateľka Zlatka sa vidí v jednej zo svojich dvoch vnučiek (14r.) lebo je presne taká, aká bola moja priateľka za mlada ako dieťa, čiže živé striebro, prekypujúce akčnosťou a vitalitou. Druhá vnučka, jej o dva roky staršia sestrička, je zrejme po otcovi tichšia, hĺbavejšie, ako taký malý mysliteľ. To sú gény, vážení….. s tým nič nenarobíte. Tie deti nakoniec ozaj po niekom asi sú.
Tréner futbalistov Slovana, Vladimír Weiss starší, má so svojím synom starosti, lebo Vlado junior je síce vynikajúci futbalista, ale je dosť vznetlivý a horkokrvný, neraz sa s rozhodcami háda, dostáva žlté karty a býva aj vylúčený. Jeho otca a zároveň trénera to samozrejme mrzí a hnevá. Nedávno na tlačovke priznal, že mu manželka pri obede povedala „Ale čo sa ty prosím ťa čuduješ, však ten Vladko je celkom po tebe…“. No tréner Weiss zároveň s nadšením konštatoval, že jeho syn kope jedenástky a priame kopy lepšie ako on a aj jeho otec, keď boli mladí. Neraz to veru býva tak, že ak sú s nejakým dieťaťom problémy, nechce sa učiť alebo má nedostatky v správaní, tak samozrejme mama konštatuje, že to preto, lebo je po otcovi, že to je otcova nátura a temperament…. Naopak, ak sa dieťa v škole dobre učí, je poriadne, poslušné a disciplinované jedna radosť, nemá nedostatky v správaní, žena samozrejme konštatuje, že to preto, lebo sa podalo na ňu. Jasné, za všetko zlé na svete môžu muži….!
Dedkovia, na rozdiel od babiek, nastupujú na scénu o niečo neskôr, keď už vnúčatá nie sú bábätkami ale o kus povyrástli. Láskavý dobrácky dedko so zmyslom pre humor a šantenie berie vnúčika na futbal, na ryby, do lesa na huby, pozerajú spolu rovnaký šport v televízii, zaujímajú sa o autá a motory a kutia niečo v dielni. Babka sa len úzkostlivo stará, aby vnúča bolo vonku dobre oblečené, malo čo jesť a piť a hlavne, aby sa s dedkom živí a zdraví v poriadku vrátili domov včas k večeri.
No dobre….. a po kom som ja? Od mala som bol celkovou vizážou a tvárou celá mama, čo ma občas pravdu povediac aj hnevalo keď mi to každý neustále vravel. Takto to bolo až do mojej šesťdesiatky. Ale odvtedy sa so mnou deje niečo zvláštne, lebo som sa začal čoraz viac a viac podobať na môjho otca, podobne ako to raz v rádiu skonštatoval aj Boris Filan. Zvláštne, ale keď sa na seba v zrkadle pozerám, je to presne tvár môjho otca keď mal sedemdesiat ako teraz ja. Tak po kom vlastne človek je? Ak by som sa mal sám hodnotiť, tak povahovo mám niečo z môjho nebohého strýka – brata mojej mamy- ale najmä z povahy a zvykov mojej starkej z maminej strany.
Nuž, po kom sme, po tom sme. S tým už nič nenarobíme. Hlavná vec, že sme.
Text Michal Zoldy
Foto Pexels
