Plačem a veľmi! Za najväčším grandom divadla. On bol taký veľkorysý a prajný!
Ľubo. Mám Ťa pred očami : Krásneho blonďávého chlapca, ako nadšene a bezhlavo sadáš na motorku, ktorú si práve dostal ako vôbec prvý víťaz ankety časopisu Film a divadlo „Komu dáte svoj hlas?“ o najpopulárnejšieho herca. Tá noha na pedáli, nadšenie a verva pre všetko čo robíš, tá živelnosť a huncútske iskry v očiach sú Tvojimi erbovými danosťami. Budem si Ťa však navždy pamätať preto, aký si výnimočný kamarát, skvelý kolega a napriek všakovakým životným peripetiám verný človek. A patríš k tým hereckým bardom, ktorí by na javisku aj dušu vypustili, než by kvôli ním mala padnúť opona. Veď po dvoch predstaveniach za sebou, na festivale v Tel Avive, sme mysleli, že už sa viac nenadýchneš a rovno z letiska Ťa potom brala sanitka do nemocnice, ale ty si to prosto nevzdal. Vidím Ťa Ľubo ako preskakuješ roznožkou Marínu v Chrobákovi v hlave, vidím Ťa v mnohých z tých 99 spoločných repríz Leni a na cestách v tureckej Burse, vo Viedni, v Prahe a predovšetkým na doskách Národného divadla. Vidím Ťa vtrhnúť v deň narodenín na javisko s 80 ružami, o päť rokov neskôr kormidlovať vozík s prskavkami a poschodovou tortou a napokon pri 90 – ke vziať Marínu z hľadiska do náručia a vyniesť ju na javisko. Vidím Ťa pri laudáciu a ceste na otočku do Košíc, len aby si Maríne odovzdal filmovú cenu, vidím ako trváš na ruži pri poslednej rozlúčke. A počujem Ťa, keď ako jediný zo všetkých kolegov vyvolávaš ako sa darí, keď sa nám už zdravotne nedarí. Tomu sa vraví kamarát. Ale Ľubo Paulovič bol predovšetkým dobrý ČLOVEK. Nech Ti je zem ľahká.
Text a foto Jana Procházková
