Ohováranie a osočovanie sa stalo bežnou súčasťou nášho života
S čím začať? Odkiaľ? A kam to bude smerovať? Koho by sme prelúskli? O kom utrúsili nejaké polopravdy a pripomienky? Vzali si ho na mušku a i muchu… čo by sme niekomu prilepili, nalepili a hodili i na plecia? Taký poriadny batoh všeličoho, veď nech nesie… Kto sa pridá? Kto priloží polienko a i dve? A čo tak si aj domyslieť a prešpekulovať nové skutočnosti, o ktorých biedny dotyčný nemá ani slychu… len tak, pre potešenie… naše… ublížiť plným priehrštím, aby sme o ňom vytvorili nový obraz, náš, podľa seba… teba… ich… a potom, keď sa tá láva žeraviny rozleje po celom okolí, nutné (z)utekať, kade ľahšie a tváriť sa, že…
Deje sa to… denne a neustále. Veľakrát i nám (raz sme tí, ktorí… a inokedy tí, ktorí zasa…). Púšťame jazyk na špacírku, vykonštruované myšlienky vyslovujeme nahlas a dodávame im status pravdivosti… a i nám uveria bez preverovania a šíria ďalej, nie od srdca k srdcu, ale z jazyka k inému hadovi… rýchlosť ohromná, i keď sa plazí… a to segiňatko biedne, o ktorom je príbeh, sa dozvie novosti o sebe a nedokáže sa z toho spamätať, prichádzajú ďalšie jóbovky a špina sa kopí a niet voľnej skládky. Takí sme… i v duši nepekní a v srdci zatvrdilí a držíme spravodlivosť vo svojich nečistých rukách. A viete, že poniektorí sa aj usmievajú a tvária, že…? Nie, nie! To nie oni… ony… ale MY. Začína to nevinne… frázou Ako sa máš? A po trápnom bezduchom úvode je nutné okoreniť dialóg, veď témy počasie a (ne)umyté okná a čo budeme variť, nemajú veru cveng. Omastiť konverzáciu poriadnou dávkou kĺzavých slov a noviniek a dokladať a… nakoniec i niečím zapiť. Pri káve sa tak „suprovo“ tára… ale jazyk sa rozviaže i pri pohári s vínom… každému podľa chuti a v množstve, aké unesie.
Ohováranie… osočovanie… ubrať a pridať; doložiť i odobrať a vo finále odobriť spriaznenej duši postoj i správanie… a pridať sa. Byť takou istou osobou, ba horšou. Keby si človek ponechal horúce info len pre seba (alebo v režime uchom vojde a i vyjde), snáď by bolo možné aj prižmúriť nad tým oko (oči) a mávnutím ruky na všetko zabudnúť, ale… čo robiť, keď každý si dochutí pokrm podľa vlastnej chuti? Pridáme čierne a biele korenie, trochu štipľavej papriky, wasabi, orientálne paliny a i zmes na guláš… A je dokonané. I Ježiš žíznil a dali sa mu napiť octu… nie vody…
Takí sme… o sebe nevytiahneme ani toľko, ako je za nechtom špinky. Kdeže!? Poukázať na chyby, nedostatky? My, ktorí sme dokonalí?… a nemýlime sa… a máme vždy pravdu a v nej aj žijeme ako kresťania… katolíci… workoholici… alkoholici… blbci… vlci… a neviem, v čo ešte všetko s koncovkou CI sa dokážeme premeniť.
Človek… človekovia… ĽUDKOVIA… milovaní bratia a sestry… tvorčekovia… mravce… a nebolo povedané: „Chovaj sa k druhým tak, ako by si chcel, aby sa chovali oni k tebe?“ Neplatí? Ahááá… platí len… KU MNE SA DOBRE SPRÁVAJTE. Dobre teda… veď Božie mlyny pomaly melú…
A aby sme vedeli, že napriek všetkému, čo a kým sme… čo vystrojíme, urobíme a nevykonáme… napriek všetkému bahnu a špine… je šanca počas darovaného dňa vykonať nápravu bez umiestnenia v nápravno výchovnom a… prosiť o odpustenie. I v slzách sa topiť. A nečakajme na zmenu do ďalšieho zajtra a pozajtra, pretože nepoznáme ani dňa, ani hodiny… zajtra nie je isté, ale TERAZ je dôležité.
Veľa síl.
Alenka Medvecká
