NE-DOKONALÁ. Tento príspevok venujem všetkým ženám, ktoré sa trápia pre svoj zovňajšok.
Dnes mi volal jeden známy, že si na mňa spomenul, keď narazil tento týždeň na internete na diskusie k príspevkom, ktoré som napísala na tému moletné ženy. Vraj mu to prišlo strašne ľúto, že musím byť vystavená takým vulgárnym a primitívnym útokom. A moja odpoveď: aspoň vidíš, čomu musia čeliť ženy ako ja.
A aj ja sama som si pospomínala na mnoho rôznych drobných udalostí, kedy osoby, s ktorými som prichádzala do kontaktu, reagovali na mňa akoby som bola nejaká príšera z cirkusu.
Tak napríklad raz som sa v Banskej Bystrici zastavila v jednej predajni moletky. Ešte som ani nevošla poriadne dnu, a predavačka si ma premerala od hlavy po päty a zabila: no moja, ale vás je. Opakujem, bola som v predajni s XL módou. Keď som si raz v obuve pýtala poltopánky číslo 43, predavačka vypleštila oči: to máte takú veľkú nohu? O nákupe podprseniek ani nehovorím. Keď som si vypýtala moje číslo, všetky mladé chudé baby, čo si pýtali nulky sa na mňa obrátili s takým úškrnom, že až. Avšak chlapi, ktorí ich sprevádzali, aby im tie drahé podprdy zaplatili, sa po tom, čo si vypočuli číslo košíka, začali obracať mojim smerom so záujmom plným vzrušenia. Alebo – takáto výborná storka. Mala som naozaj viditeľný nález zo sona týkajúci sa štítnej žľazy. Útvar tak veľký, že ho bolo vidno na mojom krku voľným okom. Samozrejme, ihneď som s nálezom išla k endokrinologičke. Podala som jej tie papiere, snímku z ultrazvuku, a jej absolútne prvá otázka bola: to ste odjakživa taká tučná? Nie, nepýtala sa, či som si všimla na sebe nejaké zmeny, či máme problémy so štítnou žľazou v rodine, s až „sadistickou“ radosťou si vychutnala otázku, v ktorej použila slovo „tučná“.
A prečo o tom hovorím? Pretože, mi opäť písali desiatky žien, ktoré cítia a vnímajú, ako sú ostatnými odmietané. Ako okolie reaguje na ich ne-dokonalosť, a neraz aj najbližší im podsúvajú, že musia so sebou niečo robiť.
Nemusia.
Nemusia kvôli iným. Ale môžu, ak chcú, a majú na to silu. Lebo nie každý má silu. Čo neznamená, že takáto žena je lenivá, alebo sa prejedá, alebo neviem čo. Niekto môže viesť tak ťažký život, že hmotnosť je to posledné, čomu je schopný venovať pozornosť. Ťažká práca ženy samoživiteľky, ktorá točí dve zamestnania, aby uživila dve deti, z toho jedno chronicky a ťažko choré. Manžel – ako pravý hrdina, od rodiny ušiel. Lebo nemal odvahu žiť s tak chorým synom. Zostalo to na matke, ktorá ťahá do úmoru. A vôbec sa neprejedá, akurát že jediné jedlo, ktoré do seba dostane, je to večer – keď príde uťahaná domov. Fakticky zlá životospráva, ktorá jej priniesla pár desiatok kíl navyše. A namiesto toho, aby ju okolie aspoň podporilo, keď už jej nepomôže, sa jej posmieva. Nie priamo, ale to ani nemusia. My moletky vieme, kto má v očiach výsmech a na perách posmech. Písala mi, že si už tak veľmi neverí, že by do obchodu s oblečením nešla ani za nič. Radšej cez internet, nech ju v tom obchode nikto nevidí a nemusí prežívať tie posmešky poza chrbát. Že to tak nie je? Je. Stačí sa skutočne pozrieť, čo sú schopní druhí ľudia povedať či napísať na adresu iných. OK, mne je to srdečne jedno. Ale mnohým ženám nie. Aj takým, ktoré majú sakramentsky od života naložené, a ešte musia prežívať okamihy poníženia.
Žiadna žena si nezaslúži byť ponižovaná, či je mladá, alebo vo veku. Či je štíhla, alebo naopak pri tele. Žiadny človek si nezaslúži byť ponižovaný, či je zdravý, alebo hendikepovaný, či je múdry a vzdelaný, alebo nie.
Tento príspevok venujem všetkým ženám, ktoré sa trápia pre svoj zovňajšok. Chcem vám povedať – netrápte sa. Nik z tých, ktorí vám prejavujú opovrhnutie, alebo vás urážajú, nežije váš život. Žijete ho vy. Kašlite na to hnusné okolo vás a sústreďte sa na to krásne vo vás.
Text a foto Renáta Názlerová
