Moja starostlivá mama: „Dobre si všetko zapamätaj, aby si vedela, keď budeš mať 92, ako to chodí.“
Uprostred noci ma zobudil šramot. Idem za zvukom. Lúč svetla osvetľuje postavu pred otvorenými dverami chladničky.
„Prečo je tu tak zima?“ ozve sa „Kde som to?“, „Som hladná“ pokračuje roztrasený hlas.
Odvediem ju do rozostlanej postele: „Chvíľu počkaj, urobím čaj a vianočku donesiem.“
Jedla hltavo a zapíjala čajom. Zmätenosť pomaly ustupovala. Prisadla som si a hladila jej ohnutý chrbát. Dojedla, dopila a grgla si ako riadny chlap.
„Pánboh zaplať“ skonštatujem.
„Prečo má Pánboh zaplatiť, keď si grgnem ?“ pýta sa a zasmeje sa svojej otázke.
„Vieš, keď som bola malá, tak si mi to vravievala. Vždy po kojení si ma cez plece prehodila, chrbátik šúchala a čakala na moje odgrgnutie. A teraz to robím ja tebe.“
„Veď uvidíš, keď budeš stará ako ja a nebude ti už tráviť a pri srdci ťa vzduch bude tlačiť…“ odpovedala, akoby s výčitkou, že si z nej uťahujem.
„Viem mami, veď som celá po tebe. Aj ja budem grgať ako ty a ďakovať Bohu, keď sa mi uľaví.“
„Dobre si všetko zapamätaj, aby si vedela, keď budeš mať 92, ako to chodí.“ už v dobrej forme zareagovala moja starostlivá mama.
„Zapamätám, bude načo spomínať“ odpovedala som a mama sa opäť schuti zasmiala.
Verona Bahnová
Ilustračná foto Depositphotos.com
