Keď rodič prežije svoje dieťa
Čo mi čas na ostrove dal? Vesmír želania plní a tak o jednom veľmi osobnom a hlbokom chcem napísať. Ide o smrť mojej dcéry a moje tohtoročné prijatie zodpovednosti za to, ako sa aj po rokoch od jej odchodu cítim. Zomrela v januári 1991 a veľa prvých rokov od jej odchodu som prežila vo veľkom smútku. Veľakrát aj tak, že som v dňoch výročia jej narodenia či smrti dostávala také bolesti, že som nevedela chodiť, alebo v horúčke som musela zaľahnúť do postele. Posledné roky som takýmito dňami prechádzala ľahšie, ale i tak som šla do smútku. Viem, že mnohé mamy by teraz povedali – veď si mama, to sa inak nedá, alebo – máš právo na smútok, alebo – mama nemôže inak. Môže? Nemôže?
Pred dňom výročia odchodu mojej dcéry som aj na ostrove zacítila veľký smútok a zároveň i pocit samoty. Napriek sile spojenia s priateľmi. Večer som šla smútok vyplakať k moru. Pocit ťažoby však ostal. Keď som ležala v posteli, prišla mi z vedľajšej chatky od priateľky správa – nespím, ak chceš príď na pohárik. Správa vyvolala spomienky: keď som bola v nemocnici s odchádzajúcou dcérou, mávala som v nočnom stolíku sladký alkohol. Vraj aby som situáciu zvládala. Potrebujem alkohol teraz? Priateľke som poďakovala, rozhodla som sa situáciu riešiť inak. Zo smútku a ľútosti pôjdem do pokoja. Ľahko sa povie, ťažšie robí a dokonca som zistila, že ak chcem ísť do pokoja v srdci, potrebujem v sebe objaviť radosť. Už viem, že to je moja cesta, každá iná mama to môže mať inak.
Ráno ešte takmer za tmy som šla do mora vyplávať smútok i bolesť a naplniť sa radosťou. S každým záberom rúk som si vravela – uvoľňujem svoju bolesť aj bolesť všetkých žien, ktoré prežili smrť svojho dieťaťa. Čím viac záberov, tým väčšia ľahkosť na tele i v srdci. Čím viac záberov, tým som v sebe viac prebúdzala radosť z toho, čo mám. Úžasné dcéry i vnučky, deväťdesiatdvaročnú maminku, bratov a ich rodiny, kopec priateľov – všetko dôvody na radosť. Radosť sa vo mne naozaj rodila a začínala som ju cítiť v každej bunke tela. Pohľad z mora na breh mi však povedal, že treba naspäť – už som bola ďaleko. Nebol to ľahký návrat. More mi cestu neuľahčovalo, a tak som mala čas v silných záberoch pre otázku i rozhodnutie. Dokedy ešte chceš cítiť ľútosť? Kedy ju zmeníš a pôjdeš do pokoja srdca? Cez etikoterapiu nástroje na zmenu máš.
V chatke som sa prezliekla do suchého. Pritiahla ma biela farba, a šla som do kruhu priateľov na raňajšie stíšenie a modlitbu. Rozplakala som sa. Znovu ľútosť. Pohľad nahor – takmer všetky dievčence i ženy boli v bielej. Bez vzájomnej dohody, ale v prúde spolupatričnosti. Potom zaznela nahlas modlitba za všetky nenarodené a zomreté deti a ich mamy… Kruh priateľov ma silno podporil… a v mobile som si našla správy od dcér – nebuď smutná, máš ešte nás všetky. Užívaj krásne chvíle, krásne prostredie.
Či som ľútosť v sebe vyliečila, ukáže budúci rok. Teraz sa cítim silná, a vďačná, a v radosti. V radosti sme užívali s priateľmi a s požehnaním mojich dcér celé ďalšie dni. Silný pre mňa bol najmä výlet k starým stromom na ostrove. Strom makka má vraj 500 rokov a pritúlila som sa k jeho mohutnému kmeňu v posvätnej úcte a dôvere. Rovnako silné bolo stretnutie s ďalším stromom chian, ktorý má obrovské a hrubé korene. Pri dotykoch s nimi som cítila paralelu s koreňmi ľudského rodu. Tak ako strom i my potrebujeme silné a výživné korene. Korene, ktoré začínajú pri našich rodičoch a idú cez nich hlboko a ďaleko k predkom. Vďaka ich sile žiť svoj život aj so všetkými zraneniami a bolesťami, vďaka tomu, že oni ustáli svoje životy, môžem aj ja žiť ten svoj so všetkými možnosťami, ktoré mi doň prichádzajú.
S láskou a radosťou Vaša Sarita
