Jeseň v Kanade, ako ju vníma naša spolupracovníčka Ľubica Fajnerová
Počula som to už od viacerých ľudí. Že ich najobľúbenejším ročným obdobím je jeseň. Nechápala som. Zelená jar, farebné horúce leto, sú predsa oveľa atraktívnejšie.
A zrazu som sa našla. V jeseni.
Nie v septembri, keď už leto neodvratne odchádza. Keď je ešte všetko akože sa nič nedeje. A predsa rána už sú chladnejšie a vietor občas káže sveter, či vetrovku.
Nie v končiacom novembri, už skoro bez farieb a bičovanom dažďom. Keď moja mama hovorila, že vždy sa chcela vydávať. Lebo vtedy bolo človeku s človekom dobre doma. A keď som sa ja vydala.
Ale v zlatom októbri.
Možno je to tým, že po rokoch žijeme v kraji, kde je jeseň maľovaná. Kde je plno listnatých stromov pretkaných ihličnanmi.
Možno je to javormi, ich priateľskými listami, v lete tak trocha nudnými. Lež v októbri príde ich čas. Menia sa na umelecké diela. Každý jeden a tisíce dokopy.
A možno je to vekom. Že sme sa našli a stotožnili. Október a ja.
Dozretí, naplnení, ukotvení. Teplé žiarivé farby. Je v ňom zelená jar aj zlaté leto. Navyše oranžová a červená, ako hrejivý oheň. A hnedá zrelá.
Už sa v ňom mihá nostalgia prichádzajúcej zimy, ale ešte len tak na krajíčku farieb a slnka.
Už nič nemusíš, a všetko môžeš. Ešte vládzeš. Ešte chceš. Ešte snívaš. Vieš, kto si, kde si, odkiaš prichádzaš. A kam ideš. A ešte stále čakáš prekvapenia a dobrodružstvá.
Už nepredstieraš, nepretvaruješ sa. Pre iných. A už ani pred sebou samou.
Už žiješ v teplej krajine farieb.
Text a foto Ľubica Fajnerová
