Dobré ráno priatelia moji! Dnes som sa zobudila so spomienkou na môjho manžela.
Dopil svoju rannú kávu, objal ma, pobozkal, stihol povedať ako nás ľúbi a odišiel do práce. Vyčkala som pri dverách, kým nenastúpil do výťahu, podišla som k oknu a zamávala… Písal sa 6.február.roku 1985. Pod srdcom tĺklo srdiečko mojej nenarodenej dcéry Tatiany. Pamätám, akoby to bolo dnes. Vonku mrholilo, ostrý vietor drzo šľahal do tváre mokré, ľadové kvapky. Mrzlo, šmýkalo sa a vôbec sa nám s Vladuškom, vtedy ešte len päťročným, nechcelo do toho nečasu.
Milovala som chvíle poobedňajšej šiesty. Zababušili sme sa do perín, môj syn, keďže už poznal všetky písmenká, mi čítal z jeho obľúbenej knižky príbehy. Slastne sme sa odovzdali spánku. Veľký Vlado bol vždy presný, dochvíľny, bolo veľmi čudné, keď neprišiel z roboty ako zvyčajne. Okolo piatej zadrnčal pri dverách zvonček. Jožo Stražan! Zmohol sa len na zopár krátkych slov, ktorým som nerozumela. Zrazu sme sedeli u nich v kuchyni, Kveta Stražanová ma držala za ruky, v očiach slzy a vtedy mi začalo všetko dochádzať.
Už nikdy nebude môj život ako predtým, už nikdy ma môj muž neobjíme, nepôjde sa s našim synom sánkovať, nevezme ho na futbal a nikdy neuvidí svoje nenarodené dieťa.
Naučila som sa vychovávať svoje deti sama, naučila som sa byť otcom i matkou, naučila som sa byť prísna a láskavá zároveň. A naučila som sa s pokorou vzhliadať na život. Moje deti boli, sú aj zostanú to najdôležitejšie v mojom bytí. Len im vďačím, že som tu, že som sa naplno mohla venovať herectvu, ďakujem Bohu, že sme si tak blízki, že bez seba nedokážeme žiť.
Čas je najlepší lekár, čas dokáže liečiť, ale nikdy nevytesní spomienky na blízkeho človeka.
Odpočívaj v pokoji, Veľký Vlado Dolný!
Buďme si všetci blízki, vzácni, majme sa radi…pekne,tu, na pozemskom svete!
Gabriela Dolná
