Ďakujem osudu, že mi bol naklonený, nemuselo sa to dobre skončiť!
O tom, čo je človek schopný urobiť pre lásku, som sa presvedčila na vlastnej koži. Stalo sa to v deň mojich tridsiatich narodenín. V tom čase som bola už deväť rokov šťastne vydatá a s manželom sme vychovávali dve dcéry. Pre svojich spolupracovníkov som pripravila malé pohostenie a po pracovnej dobe som otvorila fľašu šampanského. To najväčšie prekvapenie sviatočného dňa však prišlo o niekoľko hodín neskôr. Dobre naladení sme s priateľmi diskutovali na tému rodina, keď do kancelárie vstúpil ON. Spočiatku mu nik z nás nevenoval pozornosť. Až po chvíli ho predstavil náš nadriadený.
„Tak toto je Jozef, môj nový zástupca. Bude na vás dávať pozor v čase mojej neprítomnosti.“ Postupne predstavil mojich kolegov. Naša najmladšia kolegyňa dnes oslavuje tridsiate narodeniny, dovoľ, aby som vás predstavil,“ nakoniec obrátil pozornosť na mňa. Naše pohľady sa stretli a ja som sa premenila na soľný stĺp.
„Volám sa Dana, vítam vás,“ dostala som zo seba.
„Veľmi ma teší, rád vás poznávam,“ odpovedal. V tom ma zobral do náručia a vášnivo ma pobozkal.
„Všetko najlepšie a pekne si to užite,“ dodal ešte a s úsmevom odišiel preč s našim vedúcim.
Zostala som stáť ako obarená. V tej chvíli som mala pocit, ako by sme sa odjakživa poznali. Choval sa ku mne, ako keby sme boli najlepší priatelia. Celý večer som premýšľala o tom, čo sa popoludní stalo. Stále som cítila jeho vášnivý bozk. Vedela som, že do nášho oddelenia má nastúpiť o mesiac. Vzhľadom k pracovnému vyťaženiu som po čase všetko pustila z hlavy.
O to viac som bola prekvapená, keď mi po týždni zazvonil telefón.
„Ahoj, to som ja, Jozef. Tak ako ste prežili narodeniny?“ ozvalo sa zo slúchadla. „ Musel som vás zavolať, nemôžem na vás zabudnúť. Asi som sa zamiloval. Kedy vás zase uvidím?“ Bola som zmätená. Toto som nečakala. Dohovorili sme si schôdzku na budúci deň. Naše prvé radne bolo nádherné. Bolo mi jasné, že aj ja som sa zamilovala. Pripadala som si ako vo sne. Snažila som sa reálne premýšľať, ale akosi to nešlo. Bola to láska na prvý pohľad, taká, o akej sa píše v románoch. Schádzali sme sa tajne tak často, ako to len bolo možné. Po mesiaci nastúpil k nám do firmy. Bolo pre mňa veľmi ťažké nedať nič na sebe poznať a chovať sa k nemu ako k nadriadenému. Tak čas ubiehal a my sme túžili po jedinom – milovať sa spolu. Tá príležitosť sa naskytla po pol roku známosti. Manžel s dcérami odišiel k rodičom a my sme mali pre seba celý víkend. Svojmu mužovi som bola prvýkrát neverná.
„Bojím sa, aby sa to manžel nedozvedel. To by určite znamenalo rozvod,“ povedala som pri našich ďalších intímnych schôdzkach.
„Aj ja by som mal doma problémy, nemysli si, že moja žena by s tým, čo robíme súhlasila.,“ odpovedal. „Milujem ťa, ako nikoho predtým. Chcel by som s tebou mať dieťa,“ povedal pri milovaní. Aj ja som po nejakom čase zatúžila po potomkovi. „Chcela by som tretie dieťa,“ navrhla som jeden večer svojmu manželovi. „Ja by som ale chcel chlapca. V lete pôjdeme na dovolenku, tak si ho tam urobíme,“ smial sa.
Na jeseň som zistila, že som tehotná. Na dieťa som sa veľmi tešila. Aj manžel bol šťastný napriek tomu, že to zase bude dievčatko. Ale ja som mala výčitky svedomia a čakala som, či sa bude dcéra na neho podobať. Aj moja tajná láska sa na príchod dieťaťa veľmi tešila. Priateľ si bol na sto percent istý, že dieťa je jeho.
„Vieš, som rád, že to bude dievča. Doma mám dvoch chlapcov a takto budem mať konečne dcéru,“ tešil sa. Po pôrode ma v nemocnici navštívil manžel. Šťastnejšieho ako vtedy som ho ešte nevidela. Keď mu sestrička dala malý biely uzlíček, len tak žiaril. V tej chvíli som prvýkrát začala ľutovať svoj hriech. Od toho momentu som dcérku pozorovala a snažila som sa nájsť nejaké manželove rysy. Keď malú prvýkrát uvidel môj priateľ, nevyzeral nadšene. „Vieš, nehnevaj sa, ale teraz mám veľa roboty, takže nebudem mať toľko času, aby som ťa navštevoval,“ vyhováral sa. Neskôr už len telefonoval, že sa mu to práve nehodí, že má akési vybavovanie, či schôdzku. Naše city pomaly chladli. O niekoľko mesiacov ma navštívila kolegyňa Jana z kancelárie. „Tak si predstav, že náš Jozef sa zamiloval,“ netrpezlivo ma informovala. Až od nej som sa dozvedela, že v čase mojej materskej dovolenky nastúpilo nové dievča. „Je to dievča po škole, tak okolo dvadsiatky a náš Jozef je do nej celý „paf.“ Neverila som jej. Nedokázala som si predstaviť, že by bola niečoho takého schopná moja veľká tajná láska. V spomienkach som sa stále vracala do doby, keď sme si boli blízki. „ Hovorila, že by s ním chcela mať dieťa,“ dodala ešte Jana. „ A ona je všetkého schopná. Zdá sa mi, že to bude pekný kvietok.“
Jej poznámka ma doslova pribila k zemi. Nebola som schopná vydať zo seba ani slovo.
„To hádam nie! To predsa nemôže byť pravda!“ chcelo sa mi kričať. „Veď ja som mu tak verila a bola by som pre neho urobila všetko!“
Z mojej dcéry je dnes krásne dievča. V duchu ďakujem osudu, že mi bol taký naklonený. Našťastie sa veľmi podobá na svojho otca. Teda na toho pravého.
Dana Bartová
