Žime tu a teraz!
Tak ako veľa starších ľudí, aj moja matka mala na poličkách v obývačke všeličo. Brúsené poháre, porcelánové misy na všetko možné, kávové súpravy, sady tanierov každej veľkosti na mimoriadne príležitosti. Všetko si ešte spolu s otcom kúpili za bývalého režimu. Ale aj keď k nám prišli hostia, položila na stôl čistý biely obrus a ja som vyťahovala z poličky porcelán na mimoriadne príležitosti, opýtala som sa:
-Mami, môžem?
-Nie, to nie je pre týchto hostí!
-A pre ktorých? Pre anglickú kráľovnú? Kedy bude ten správny čas a my budeme jesť z porcelánových tanierov a piť z kryštálových pohárov?
Mama ochorela a takmer nevychádzala z domu. Výrazne schudla. Raz ma poprosila, aby som ju zobrala na trh, že si potrebuje dokúpiť nejaké oblečenie. Nerada som s ňou chodila, lebo to, čo sa páčilo mne, jej sa nepáčilo a len ťažko bolo vybrať niečo, na čom by sme sa zhodli. Na trhu sme nič vhodné nenašli a tak sme sa presunuli do nákupného centra. Mame sa chodilo veľmi ťažko, ale horko – ťažko sme vybrali to, čo potrebovala. Vyskúšala si spodnú bielizeň, páčila sa jej, ale keď zbadala cenu, nechcela o kúpe ani počuť. Predavačka pochopila, že ju musíme trošku oklamať a povedala, že cena patrí inému výrobku, že tento je oveľa lacnejší. Platila som kartou, aby nevidela, koľko to stálo.
Jedného dňa u matky zazvonil nejaký chlap. Hoci som jej zakázala otvárať cudzím ľuďom, pustila ho dnu. Presvedčil ju, že má pre ňu takú show, akú nikdy neuvidí v televízii. V skutočnosti predával nože. Vychválil ich a ukázal jej, aké sú ostré, že prerežú aj vo vzduchu letiacu šatku. Povedal jej cenu nožov za sadu. Zdalo sa jej to drahé, ale presvedčil ju, lebo že k tomu dostane aj darček, kuchársku knihu. To už bol pre ňu dobrý obchod, hoci v živote nikdy nevarila podľa kuchárky. Nože kúpila, hoci mala veľmi malý dôchodok, ktorý jej sotva stačil na potraviny a lieky, lebo byt som jej platila ja. Keď som prišla za ňou, chválila sa mi, aký dobrý obchod urobila.
-A kde máš tie nože, vyskúšame ich?
-V žiadnom prípade. Bude to darček pre niekoho.
Opäť ďalšiu vec odložila na neskoršie. Keď zaspala, vybrala som z krásneho kufra jeden z nožov s farebnou rukoväťou, že si s ním odkrojím syr a rukoväť hneď odpadla. Nôž som umyla, odložila som ho naspäť do kufra. Potom som prelistovala kuchársku knihu. Bol to zmätok. recepty nenadväzovali, strany boli poprehadzované.
Pred Vianocami sa mama lepšie cítila. Mala rada svetlé farby a tak som jej kúpila bielu blúzku, podobnú aké nosila v mladosti, keď si ich dopĺňala rôznymi šatkami. Vedela si ich zaviazať na rôzne spôsoby. Tešila som sa, keď si ju oblečie.
Syndróm oneskoreného života.
Mama náhle začiatkom januára zomrela. Vybavovala som pohreb, bolo treba ju obliecť. Otvorila som skriňu a hneď som zbadala lístok s nápisom „Do truhly.“ Pod ním som našla bielizeň, ktorú sme spolu kupovali aj bielu blúzku, ktorú dostala na Vianoce. V zásade toto robí celá jej generácia. Odkladajú si všetko na neskôr. Veľa som si z toho odniesla aj do svojho života, ale vtedy som si uvedomila, že v živote netreba na nič čakať. Učme sa spoločne, že žijeme pre dnešok a ja som si povedala, že musím urobiť všetko preto, aby moje deti nemali syndróm odloženého života.
Foto Pixabay.com
