Stretnúť sa s Milošom Bubánom znamená, že celý zvyšok dňa budete mať výbornú náladu
A je jedno, či sa s ním stretnete na ulici, pri káve, alebo v jeho ambulancii. Aj tam vás dokáže rozosmiať. Možno sa na prvý pohľad nezdá, ale je to mimoriadne vtipný človek.
Z čoho to pramení?
Jednoducho som to zdedil po mame. Nemala to v živote ľahké, lebo po otcovej smrti nás vychovávala sama, ale nikdy jej nechýbal humor. A tam, kde je smiech a radosť zo života, tam je život oveľa ľahší. Nikdy som nemal veľké problémy v škole, tešil som sa na vysokú, po skončení som si urobil dve atestácie a dokonca som sa tešil, keď končili prázdniny… Ja som vlastne veľmi spokojný človek, lebo som mal aj šťastie na dobrý kolektív nielen v televízií, ale aj v mojej hlavnej profesii – lekára gastroenterológa . A keď som ja spokojný, odráža sa to aj na spokojnosti pacientov a to je najdôležitejšie..
Máš väčšiu dôveru u pacientov, lebo si známa tvár z obrazovky?
Určite to tak nefunguje. Myslím si, že dôveru u pacienta si lekári získavajú hlavne svojou odbornosťou a prístupom. Ak sú spokojní s vyšetrením, s diagnostikou a s liečbou, potom môže pomôcť moja druhá profesia – narábanie so slovom. Možno dokážem pacientom ľahšie vysvetliť určité postupy, či závery. Lebo niekedy nestačí byť len dobrým odborníkom, ale treba mať aj prístup k ľuďom.
Keby si si musel vybrať, že môžeš byť len lekárom, alebo len moderátorom. Čo by si si vybral?
Takú možnosť nepripúšťam a to že robím viac ako 30 rokov lekára na plný úväzok, svedčí o tom, aký mám na to názor. Ja som to už viackrát hovoril, som blíženec a človek s týmto znamením má v sebe dve osoby, ktoré sa stále medzi sebou hádajú. Ja som ich uzemnil tak, že som ich obe zamestnal. Jeden je doktor, druhý moderátor. Obaja sú zaneprázdnení a nemajú čas sa spolu hádať.
Dosiahol si teda v živote všetko o čom si ako dieťa sníval?
Ja som spokojný vo všetkom. V televízií som robil veľké priame prenosy, živé vstupy, robil som v troch televíziách a teraz mám vlastnú reláciu na internetovej televízii: Ambulancia Dr.Bubána, kde týždenne hovoríme o chorobách a hlavne prevencii. Mám veľa aktivít a skúseností v médiách a dokonca som si zahral aj v úspešnom televíznom seriáli. Sám seba…No a pokoj duše som našiel aj v medicíne. Robím gastroenterológa po čom som vždy túžil, kde je spojená interná medicína s mikrochirurgiou a ovládaním prístrojovej techniky v Gastrocentre na Bajkalskej ulici. Mojou životnou filozofiou je, že človek nemusí stále dávať góly, niekedy stačí na ne len prihrávať, ale dôležité je nesedieť na striedačke, alebo v šatni.
Stále teda veľa pracuješ, ako potom relaxuješ?
Ja mám taký egoistický relax. Cestujem po svete a vtedy sa venujem len sám sebe, vypínam telefón a ruším všetky putá. Napriek tomu, že moje dovolenky sú fyzicky náročné, lebo chodím len na poznávacie zájazdy, psychicky mi to pomáha. Naposledy som bol v Čile, Bolívii a na Veľkonočnom ostrove. Už som videl 112 krajín a povedal som si, že do smrti chcem precestovať 100 krajín. Stihol som to oveľa skôr… Ale čím viac cestujem, o to väčšmi si uvedomujem, že to správne miesto pre mňa je moje rodné Slovensko. Asi je to tým, že celé šťastie zo života nespočíva v peniazoch, ale v tom, kde má človek rodinu, zázemie, priateľov.
Ty si vlastne našiel svoju odpoveď na šťastie?
Áno. Vďaka dvom povolaniam si dokážem zarobiť dosť peňazí, aby som mal na cestovanie, veď to je môj najväčší koníček, ale na druhej strane veľmi rád niekomu pomôžem. Mama nás k tomu viedla. Aj moji súrodenci prispievajú na charitu. Ak človek má peniaze, nemal by si ich užívať len sám. Ale nerád o tom hovorím, lebo charita je každého súkromná vec. A taktiež si myslím, že najkrajšie je, keď sa človek podelí s tým, čoho má sám nedostatok…Takže podeliť sa s niekým čo máte, mi pripadá prirodzené a nie mimoriadne…
Ako potom vnímaš ľudí ktorí, sú stále nahnevaní, pesimistickí?
Nechápem len tých, ktorí sú namosúrení stále a na všetko sa bez príčiny sťažujú. O tých zvyšných ostatných nemôžem povedať, že ich nemám rád, ale snažím sa im pomôcť. V mojom povolaní je to obzvlášť dôležité. Ak k vám príde pacient, ktorému musíme urobiť nepríjemné vyšetrenie žalúdka, snažíme sa spolu so sestričkami vytvoriť takú atmosféru, aby nám aj sami pacienti chceli v našej snahe pomôcť a napríklad bez problémov prehltli sondu, ktorú treba zaviesť do žalúdka. Je to určite nepríjemné vyšetrenie, ale verte, či nie, my sa spolu s pacientmi pritom často spolu zasmejeme. Ale najviac prirodzene po ukončenom vyšetrení. Napokon, aj ja mám strach z tých vyšetrení v pozícii pacienta a dobre mi padne pekné slovo či úsmev. Myslím si, že nikto nie je taký bohatý, aby úsmev nemusel prijať a nikto nie je taký chudobný, aby ho nemohol dať.
Aj ja som odišla z ambulancie MUDr. Miloša Bubána vysmiata
Libuša Sabová
