Skutočný príbeh na sobotu. Konečne mám rodinu!
Už ako dieťa som znenávidela chlapov. Myslela som si, že všetci sú ako môj otec. Denne na mol a agresívny. Keď ma prijali na strednú školu v okresnom meste, konečne som mohla vypadnúť z domu, v ktorom škaredé slová, hádky, rozbité taniere a fyzické útoky boli na dennom poriadku. Spočiatku bil otec len mamu, ale odvtedy, čo som sa jej zastala, ušlo sa niekedy aj mne. Neraz sme mali obidve telo posiate modrinami a utekali sme pred ním k babke, či k susedom. Mama sa rozviesť nechcela, stále verila, že sa otec zmení. Skutočnosť však bola oveľa horšia, triasli sme sa od strachu čoraz častejšie. Je to hrozné, ale uľavilo sa nám, až keď sa otec upil k smrti. Vtedy som si povedala, že radšej zostanem starou dievkou, ako by som toto peklo mala prežiť opäť.
Ako maturantka som sa však zoznámila s Petrom. Často sedával v spoločnosti priateľov na nitrianskej železničnej stanici. Bol z nich najsympatickejší, ale i najhlučnejší. Keď som prechádzala okolo, zakaždým utrúsil na moju adresu zopár lichotivých slov. Randiť sme začali až po polroku. Boli to pekné časy a aj mame sa Peter pozdával. Po svadbe sa však všetko zmenilo. Z práce prichádzal domov čoraz neskoršie a v dobrej nálade. A v posteli žiadal odo mňa veci, ktoré by ma ani vo sne nenapadli. Vrhal sa na mňa ako divé zviera. Keď bolo po všetkom, dopil fľašu a chrápal do rána. Ja som sa však chvela ako osika a nemohla som zaspať. Pred očami som mala Petrove nepríčetné sexuálne vystrájanie. Veľakrát som si povedala, že toto bolo už naozaj posledné, ale odísť som sa neodvážila. Tak ako moja mama. Pohár trpezlivosti u mňa predsa len pretiekol. Bolo to tri dni pred Vianocami. V ten večer mi nielen roztrhol nočnú košeľu, ale ma aj poriadne zmlátil a v byte porozbíjal, čo sa dalo. Keď išiel spať, do jednej tašky som si zbalila svoje veci a bez koruny som odišla z domu. Nie k mame, pretože by ma prehovárala, ale k najlepšej kamarátke. Hoci čakala tretie dieťa, s manželom ma prijali s otvorenou náručou. Pomohli mi psychicky, aj finančne som sa pozviechala. Zamestnala som sa v malej stavebnej firme a svoj nový domov som našla v neďalekej ubytovni.
Po rozvode ma čakala ešte jedna veľká rana – mamu som odprevadila na poslednej ceste. Zomrela na leukémiu. Po jej smrti sa ma zmocnilo veľké prázdno. Nemala som ju, ani manžela, ani vlastné deti. Veľmi som túžila mať pri sebe blízkeho človeka, ku ktorému by som sa mohla večer pritúliť, o všetkom sa s ním porozprávať. Roky utekali a ja som sa ubíjala samotou. A najmä tým, že som nemala dieťa. Psychicky som bola na tom čoraz horšie. Nemala som pre koho žiť, na svet som sa pozerala čiernymi okuliarami.
Dnes som však šťastná, opäť plná života. S Tiborom , ktorý je odo mňa oveľa starší, som sa zoznámila v supermarkete. Keďže som nemala drobné, ponúkol mi žetón na vozík. Druhýkrát som ho zočila, keď som vychádzala zo supermarketu. Videl sa mi veľmi zaujímavý a aj ja som vycítila, že sa mu páčim. Opäť sme prehodili zopár slov a jeho pozvaniu na kávu som neodolala. Hoci sme sa poznali len pár minút, mali sme sa o čom rozprávať. Manželku mu pred dvadsiatimi rokmi skosil infarkt a syna a dcéru vychovával sám. Dnes sú Ivan i Katka dospelí, majú svoje rodiny a veľmi mi prirástli k srdcu. Spolu trávime všetok voľný čas, spolu sme prežívali aj Vianoce. A keď ma cez ne oslovili slovkom mama, boli to pre mňa najkrajšie sviatky.
Čitateľka z Nitry
