Moja vyše 90 ročná mama s hrôzou pozerá, čo sa to deje.
Moja mama má vyše 90 rokov. Jej hlavnou zábavou je televízor. Je celý deň s postavami súdnych siení, s Voštinárovým Inkognitom, policajtmi v akcii, s duchovným slovom Luxu a pravidelnými hlučnými reklamami,… Uzatvorený svet sa stáva reálny,…
„Pozri pozerajú sa na mňa.“ a zakýva do TV. To sa často stáva. Ale položí kontrolnú otázku, či ju môžu vidieť. „Nie nemôžu“ odpoviem. Zatvári sa, že ja o tom nič nemôžem vedieť a s postavami komunikuje ďalej.
Posledné dni samé zlé správy o počte nakazených. S hrôzou pozerala, čo sa to deje.
„A my také rúško nemáme?“
„Máme“, odpoviem
„A môžu nás nakaziť cez televízor?!„
„Určite nie“ odpoviem
„Daj mi ho, čo ak áno“ nasadila si rúško a sedela v ňom, kým mediálnu pandémiu nevystriedali správy o športe.
Tak som uvažovala, koľko starých ľudí je osamelých odkázaných iba na televízor . Koľko reklám katastrofických filmov na nich sa valí. Koľko pandemických čísiel do nich preniká a ani von nemusia a aj tak sa nakazia. Nakazia sa hrôzou, lebo médiá si myslia, že ľudia sa radi boja a tak zvyšujú svoju sledovanosť cez strach.
Neviem koľko starých ľudí umrie na osamelosť a strach, zavedením plošného lockdownu.
Ilustračná foto Depositphotos.com
Text Veronika Bahnová
