Čo ak sa pandémia nikdy neskončí?
6.marca 2020 bol piatok a ja som bola ako každý piatok na plavárni.Odplávala som si svoju kraulovú hodinku, osprchovala som sa, vyfénovala som si vlasy a odchádzala som cez recepciu von. Pani recepčná, inak veľmi nezhovorčivá pani, cez zuby precedila: „Už máme aj u nás prvý prípad nakazeného COVID-19. “ Odpovedala som jej: „Ale, prosím vás, pamätám si, ako to bolo so SARS ( rok 2003), vtedy sa už hľadali miesta aj na hromadné hroby!“ A išla som spokojne domov. Zazvonil telefón a dcéra, žijúca v Nemecku mi nakazovala, aby som ihneď nakúpila dezinfekčné prostriedky, lebo v Nemecku sú už všetky vypredané. Veľmi som bola prekvapená, že aj u nás je už ponuka takmer nulová. Neriešila som. A potom to už začalo! Plné noviny covidu, tlačové besedy, živé vstupy najvyšších štátnych predstaviteľov, aké nebezpečenstvo nám hrozí. Ešte stále som myslela na SARS, ktorý spľasol, ako mydlová bublina. Neverila som! Prišla dcéra z Nemecka, mala oveľa viac informácii, ako my. Začala som si trošku viac uvedomovať nebezpečenstvo. Bála som sa hlavne o manžela, ktorý je v rizikovej skupine, (vek, vysoký krvný tlak…) Prišiel lockdown. O chorobe sa takmer nič nevedelo, len že je veľmi nákazlivá a smrteľná. Dezinfikovali sme každé kilo múky, každý citrón, či čokoládu, ktorú sme kúpili. Využívali sme kuriérske služby, donášku domov, platili sme kartami, ktoré sme následne dezinfikovali. Nakúpený tovar išiel najskôr do karantény, rozumej do garáže, kde mal vírus zahynúť. Postupným uvoľňovaním opatrení sme sa uvoľňovali aj my. Ale prišla druhá vlna a s ňou aj množstvo nových poznatkov o víruse a nádej na vakcínu. Napriek tomu, len naozaj silná osobnosť môže prežiť tieto dni bez toho, aby nesledovala média, všetky informácie. Rok 2020 sa zapíše do našich životov ako jeden z najhorších. Zasiahol všetkých obyvateľov planéty, ale ešte sa neskončil. Čo bude ďalej? Čaká nás ešte prísnejšia karanténa, ešte viac sa budeme musieť obmedziť, zažijeme ešte viac stresu, ako doteraz? Ako môžeme žiť v neustálom strachu? Mnohí stratili naozaj veľa, svoju existenciu, budúcnosť. Niekomu sa to môže zdať ako maličkosť, hlavná vec, že všetci príbuzní sú zdraví, živí a majú čo jesť. Napriek tomu takýto svet sa nám už nepáči. Veríme, že všetko bude opäť tak ako predtým. Chce to čas. Aj ľudia vo vojnových časoch verili, že to všetko skončí, snívali o tom, čo potom urobia, aké sny si splnia. Samozrejme, že mnohí z nás majú úzkosť. Je tu úplne normálne. Ale sú tu odborníci, špecialisti, ktorí môžu pomôcť. Máme svoje rodiny, priateľov… Rok 2020 sa blíži ku koncu. Čo si myslíte o tom ďalšom? Aký bude?
Text a foto Libuša Sabová
