Aká bola Obchodná ulica, keď som ja bola dieťa? Boli tu Potraviny, Mäsiarstvo, Ovocie a zelenina…a dnes?
Dnes ráno som sa zobudila do snehobielej Bratislavy a hneď mi napadla vychádzka. Netrvalo dlho a plná nadšenia som kráčala ulicami mesta. Všetko bolo fajn, dokonca ani zistenie, že už ani ten sneh nie je, čo to bývalo mi neprekážalo. Fotila som si ulice, pozorovala okoloidúcich. Občas sa nám s niektorými stretli pohľady a vzájomná výmena letmých úsmevov ma utvrdzovala v tom, že ľudstvo má ešte šancu.
No, ako som sa pomaly dostávala až na Obchodnú ulicu, moje myšlienky sa so mnou začínali hrať trocha inú hru. Pamätám si Obchodnú ešte ako dieťa. Kedysi naša slovenská Champs elysees, Oxford Street, 5th Avenue a dnes? Nostalgia do mňa vnikala hrubými podrážkami mojich zimných topánok a zaplavovala mi celé telo aj hlavu. Spomienky prišli nečakane a prekvapilo ma, aké boli stále svieže, aj po niekoľkých desaťročiach. Kiež by sa to isté dalo povedať aj o mne.
Myslela som na to, aké bolo úžasné, keď mňa a moju sestru ťahala naša mami z obchodu do obchodu, a spolu s ostatným davom sme sa zrážali a naháňali to, čo nám ponúkali v mnohých domácnostiach stále ešte čierno-biele televízne reklamy a úžasné výklady jednotlivých obchodov. Priznávam, niekedy bolo ťažké si v nich vybrať. Nie preto, že by bol výber taký úžasný, práve naopak. No bolo to aj na niečo dobré. Rozvíjalo to v nás kreativitu! Tak napríklad moja sestra si už v jedenástich rokoch začala šiť oblečenie preto, aby sa mohla od spolužiačok líšiť nie len veľkosťou a pri troche šťastia farebným odtieňom, ale ako to sestra sama hovorievala, aby sa jej osobnosť nemusela skrývať za konfekciu.
Ja a moje myšlienky sme kráčali ďalej. Pozorovala som dnešnú podobu ulice a došlo mi, že v socializme sa nikto s nami nehral. Ešte aj tie názvy obchodov boli kruto reálne a pamätali aj na tých, menej rozumovo zdatných. Obchody nazývali veľmi jednoducho, ako napríklad, Potraviny, Mäsiarstvo, Ovocie a zelenina, alebo Spodná bielizeň a tak podobne. Ja osobne som mala počas štúdií najradšej ten s názvom Vývarovňa. Bolo ich po meste viac, no tá moja bola na Autobusovej stanici. Tam im to ale varilo. Na tie parené buchty nikdy nezabudnem, iba že by mi to prekazil Alzheimer. Dnes ľudia pozerajú na obchod SUBWAY a ani netušia, ako to prečítať, nie to ešte čo sa tam dá kúpiť. Alebo taký OBI! No čo by koho napadlo hľadať v Obi.
Ďalej ma nohy viedli mestom a myšlienky až do socialistických Vianoc. Ich príchod mi vždy zvestovala vôňa mandarínok a pomarančov, nie tých kubánskych, tých voňavých. Krásne bolo aj to, keď už pre istotu tri týždne pred Vianocami stál na balkóne zviazaný stromček a trpezlivo čakal, kedy príde čas jeho zdobenia. Najkrajšie na tom však bolo to, že vtedy ho nosil domov otec. No, to boli časy, kedy ešte väčšina rodín otca mala. Vtedy by sa len máloktorý muž odvážil odísť od manželky a detí a pred päťdesiatkou si robiť bábätko so slečinkou vo veku jeho dcéry. Nebudeme si dámy navrávať, že nás v tejto sfére emancipácia a pokrok obišli. Rozdiel je len v tom, že zatiaľ čo páni dávajú prednosť pevným prsiam a zadku a teda idú výlučne po mladej generácii, poniektoré z nás sa ulakomia aj na starého ženáča. Niektorým dokonca vôbec nevadí ani to, že je chudobný, hlavne že sa môžu pohrať s jeho manželkou-zúboženou dušou a pomasírovať si tak svoje (ex)-manželom doráňané sebavedomie. Samozrejme len kým nepríde nejaký lepší úlovok. Čo na tom, že chudák dedko z toho potom umrie na infarkt zlomeného srdca.
No a pri tejto myšlienke som zistila, že som vďaka Bohu pred mojím domom, kde som narazila na môjho veľmi dobre stavaného a šarmantného suseda. Vždy, keď nemá doma manželku vyvoláva ma na pohár dobrého vínka pri jeho vlastnej klavírnej tvorbe a ako to on sám nazýva, troške zábavy. Somár jeden. Čo by som ja s ním robila. Veď už jedného takého doma mám. Preto radšej ani z domu nechodím. No ten dnešný sneh stál za hriech.
Autorka pribehu: Miriam Barnaby
