Prvá dáma slovenského bankovníctva Elena Kohútiková nemá problém obuť si kopačky
….ani obliecť si kroj. „Takto som v piatok vítala bývalých kolegov z predstavenstva VÚB. Tento krásny kroj z motívmi Vlčkoviec, kde som vyrastala, som od nich dostala darom. Nechýbali ani chlieb a soľ.“
Ale aj tak má v skrini najviac kostýmov a plesových rób. Jej spoločenské postavenie si to vyžadovalo.
Aj keď prežila veľmi zaujímavý život, prešla si aj ťažkými životnými skúškami. Veľmi skoro ovdovela, dcéry boli ešte maličké. “ Môj život bol veľmi ťažký, hlavne v určitých fázach, pokiaľ mi deti vyrástli a dospeli. Nebolo to jednoduché, ale na druhej strane bol môj život nesmierne zaujímavý a rozmanitý. Niekedy hovorím, že som zažila nových a nepoznaných vecí vo svojom živote za dva normálne životy. Určite bolo náročné, ale aj veľmi podnetné vychovávať po strate manžela dve malé dcérky a stať sa z minúty na minútu živiteľom rodiny. Ale asi najzaujímavejšie obdobie pre moju celú rodinu, ale aj pre mňa osobne z profesionálneho hľadiska, bolo obdobie po roku 1989. Riešila som denno-denne množstvo nových, dovtedy nepoznaných otázok – aj v súkromí – vzhľadom na dospievajúce dcéry – aj v práci. Budovalo sa niečo úplne nové a tam človek nevedel povedať, že sa toho nezúčastní. A pohltilo ma to teda poriadne. Najprv budovanie Národnej banky Slovenska, pri ktorom som bola a potom ochrana hodnoty slovenskej koruny. Keď sme ju stabilizovali, prišli integračné aktivity a euro. A nakoniec veľmi zaujímavá práca v komerčnej banke – no taký život – ani v súkromí, ale ani pracovne – by som si nikdy nevysnívala…..“
Kedy si sa cítila najšťastnejšie?
Najšťastnejšie chvíle môjho života boli, keď sa mi narodili moje dve dcérky. Na tie chvíle nikdy nezabudnem. A teraz sa mi zopakovali, keď sa mi jeden po druhom narodilo 5 vnúčatiek – dve vnučky a traja vnuci. Opäť som zažila tie pocity nesmierneho šťastia, ktoré nenahradia žiadne pracovné víťazstvá!
Vlani v novembri som začala novú etapu svojho života, odišla som do dôchodku. To však neznamená, že sa budem venovať iba vnúčatkám. Je pravda, že budem viac s deťmi a s rodinou, ale nechávam si aj pracovné aktivity a budem sa zaoberať aj mojimi veľmi zanedbanými koníčkami – momentálne hľadám niekoho, kto by mi opravil harmoniku.
A chcem sa k nej vrátiť a naučiť sa opäť hrať, tak ako voľakedy. Milujem hudbu, milujem spev a tá harmonika k tomu patrí. Takže čo by som chcela viac? Teda chcem naďalej na sebe pracovať, aby som si nielen telo, ale aj myseľ udržiavala sviežu – pokiaľ mi to Pán Boh dovolí.
Za rozhovor ďakuje Libuša Sabová
