Nová láska v zrelom veku. Diana 45, Pavol 60!
Som úplne obyčajná žena, so svojimi radosťami aj problémami, raz spokojná a vyrovnaná, inokedy nervózna a nevystáta. Napriek tomu si od istej chvíle pripadám ako to najneobyčajnejšie stvorenie na svete. Moja stará mama mi kedysi hovorievala:“ Dievča moje, len sa ty modli za dobrého muža, nie je dôležiťé dobre vyštudovať, ale dobre sa vydať.“ Jej slova mi vtedy pripadali nemoderné, až starosvetské. Ja, emancipovaná, až feministicky zmyšľajúca mladá baba sa ma spoliehať v niečom na chlapa?! To teda ani náhodou! S vášňou a nadšením som sa pustila do štúdia medicíny.V šiestom ročníku som stretla muža, ktorého som si neskôr vzala a mala s ním 2 úžasné deti, dnes už takmer 17 ročnú Alexandru a 15 ročného Tomáš.
Viaceré okolnosti sa však pripísali pod to, že sme náš vzťah po čase rozviazali. Naplno som sa venovala práci v ambulancii, ktorá ma bavila, živila a doslova napĺňala a samozrejme svojim 2 deťom. Vôbec som nečakala, že do môjho života ešte príde niekto, kto zamieša karty osudu. Bol milý, vysoký a galantný, vyslovene taká tá “ stará škola“- že otvorí žene dvere na aute, odsunie stoličku (a nikdy nie mimo), nedovolí niesť tašku…Mne, emancipovanej žene, ktorá si predsa všetko vie urobiť sama, to zrazu padlo veeeeľmi dobre. Par príjemných spoločných chvíľ prerástlo v lásku. Ani vo sne by mi však nenapadlo, že raz budeme tvoriť kompletnú rodinu. Síce média sa začali plniť informáciami o babyboome celebrít vo vyššom veku, ale nejako to išlo mimo mňa, súc pohrúžená do kolotoča náročnej práce v ambulancii počas pandémie, kompletnú starostlivosť o mojich dvoch teenagerov v dištančnej forme štúdia a samozrejme príjemných stretnutí s partnerom. Keď ma v jeden obyčajno – neobyčajný deň požiadal o ruku, súhlasila som. Onedlho som zistila, že nosím pod srdcom naše spoločné dieťatko. To, čo som prežívala, bol koktejl rôznorodých emócií – predsa len, obaja sme už nemali 20, vzhľadom na to možné rôzne zdravotne rizika, obaja rozbehnutá pracovná kariéra…Ďakovať Bohu, tehotenstvo prebehlo absolútne ukážkovo a bez akýchkoľvek komplikácií a vo februári som priviedla na svet krásne zdravé dievčatko. Aj keď manžel nebol nadšený, v ambulancii som pracovala – síce vo velikánskej bielej veste), ale plná energie, takmer do poslednej chvíle.
Našťastie štafetu v práci prebrala moja mamka- taktiež všeobecná lekárka a neskôr sa mi podarilo zohnať na zástup mladú pani doktorku, plus mám mimoriadne šikovné zdravotné sestry, vďaka čomu si môžem svoje mamičkovské povinnosti užívať skutočne naplno. Aj keď mám takmer 45 rokov a so životným prekvapením tohto typu som už nerátala, vnímam našu dcérku ako obrovský dar a zázrak a nevymenila by som ju za nič na svete.
Chvíle strávené s ňou prežívam oveľa intenzívnejšie ako v tridsiatke a naopak- nestresujem ako za mladi. Keď mám voľnú chvíľku počas dcérinho spánku ( ktorého je minimum a preto ju prezývam „mala duracelka“), alebo keď sa jej venuje manžel, sadám za počítač a pracujem na diaľku z domu.( ambulantná administratíva, online konzultácie …) A neraz si spomeniem na moju drahú starkú, svojim dcéram však odovzdám jej modifikovaný odkaz: „Dievčatá moje, modlite sa za dobrého muža, ale učte sa. Je dôležité dobre vyštudovať a dobre sa vydať.“
Dnes pred rokom som mu povedala svoje ÁNO. Bol to deň výnimočný, nádherný a nezabudnuteľný…
Niekto by si povedal – je tam toho, jeden rok!!!! Avšak ďalších 365 spoločných dní som (takmer) vždy mala pocit, že by mi zniesol aj modré z neba – a nielen mne, nikdy nepovedal nie ani mojej rodine, či mojim priateľom, ktorí pomoc potrebovali.
Každý deň, keď mi pripraví moje obľúbené raňajky, nachystá čajík, keď sa postará, aby nechýbalo v pivnici bezlaktózové mliečko, brusnicový džús pre Sašku, či biely chlieb pre Tomiho, keď nakrája Sheile melón a nakúpi granulky ( aj keď ju neznáša). Každým týmto gestom dáva najavo, ako mu na mne záleží. Aj keď boli chvíle, (našťastie nie veľa) keď sme si skočili do vlasov a vybuchli ako dve nebezpečné sopky, vždy sme našli zakrátko spoločnú reč. A neraz to bol on, ktorý bol ochotný ustúpiť zo „svojej pravdy“. (Aj keď väčšinou mám pravdu ja). Naučil ma odpúšťať, povedať na rovinu, keď niečo chcem alebo nechcem, nezaoberať sa malichernosťami, pozerať na veci s nadhľadom. A veriť si.
Berie ma takú, aká som, trpezlivo počúva moje rapotanie, zje a nesťažuje sa, aj keď sa môj experiment v kuchyni práve nevydarí. A mohla by som pokračovať… Ale čo je najviac – je úžasným, starostlivým a milujúcim otcom našej malej dcérky. Keby mohol kojiť, robí aj to…
Som šťastná, že ho mám. Môj milovaný manžel.
Text a foto MUDr. Diana Baranová
