Na dvere rodičovského domu sa neklope!
Sadli sme do auta a išli sme k babke, maminej mame. Otec šofér, vedľa mama, vzadu ja a sestra. Mama zrazu začala hovoriť po záhorácky, automaticky, len čo sme si posadali do auta smerom do jej rodnej dediny na Záhorí. Prišli sme k babke, zvítali sme sa a už sme sa my deti hrabali v poličkách, kde sme vedeli, že má babka vždy ukryté dobroty pre nás, vnúčatá. Mama išla do komory. Chlieb bol na svojom mieste zabalený v ľanovom obrúsku. Odkrojila nám všetkým, natrela masťou z geletky, kým sa dovaril obed (polievka z domácej sliepky, ktorá sa potom zapiekla a jedli sme ju so zemiakmi a s kompótom). My so sestrou sme utekali do záhrady, lebo vpravo na kríku nás v lete čakali dozreté ríbezle, na jeseň slivky. Aj ja som už mala svoju domácnosť, ale keď som prišla k rodičom, vedela som presne, kde je v chladničke odložená šunka, ktorú som mala najradšej, kde sú uložené čokolády, v záhrade som sa „zašila“ pod stromom s najlepšími broskyňami na svete… Veď som bola doma! Dcéra príde na Slovensko z Berlína, kde žije. Otvorí chladničku, lebo vie, že tam má svoj obľúbený syr. Ide do špajze, tam nájde na tej istej poličke ako vždy soletky, ktoré chrumká pri čítaní obľúbenej knihy. Má tu stále poličku so svojimi pokladmi. Na tom istom mieste. V lete si ľahne na lehátko na terase a vychutnáva si slnko. Odbehne do záhrady odtrhnúť si jahodu, malinu, či černicu. Zase je to naše dieťa! Cítim, že si to užíva! A tak to má byť! Rodina a domov je to najdôležitejšie na svete!
Libuša Sabová
Ilustračná foto Depositphotos.com
