Myslela som si, že sa už nikdy na Slovensko nevrátim, hovorí Terézia Kandalaft Beňačková
Terézia Kandalaft Beňačková prežila detstvo a stredoškolské roky v dedinke Dubník v nitrianskom kraji. Vysoká škola v Bratislave jej nepriniesla titul, ale životnú lásku, s ktorou žije dodnes po návrate z Izraela v Bratislave. Aktuálne jej čas okrem dvoch detí a troch vnukov vypĺňajú besedy a propagácia dvoch dielov trilógie – Vínom kropení a Túžbou spálení. Na svete je už aj tretí diel – Pre lásku zrodení.
Z rodnej dedinky Dubník pri Nových Zámkoch ste na 13 rokov odišli do Izraela s vedomím, že sa zrejme do vlasti už nevrátite. Čo vás tam priviedlo?
Dubník, to je moja spomienka na detské a študentské radostné a bezstarostné časy. Vyrastala som v rodine, v ktorej bolo veľa lásky. Otec bol riaditeľ školy v Dubníku a dodnes stretávam jeho žiakov, ktorí s láskou na neho spomínajú. Spomienka na krásne obdobie v kruhu mojich drahých rodičov ma hreje a sprevádza celý môj život. Po maturite som začala študovať v Bratislave. Ako väčšina študentov, aj ja som bývala na internáte, kde som sa zoznámila s mojím budúcim manželom Boulosom Kandalaftom, palestínskym študentom. Manžel, v bývalom Československu študoval na základe získania štipendia na študijný pobyt. Jedinou podmienkou bolo, že po ukončení štúdia na Farmaceutickej fakulte sa musel vrátiť do Izraela. S osem mesačným synčekom na rukách sme v roku 1978 pristáli na letisku v Tel Avive.
Nemali ste strach „s cudzím mužom do cudzej krajiny“ – dievča z malej dedinky?
Moje lúčenie sa s rodičmi a bratom bolo nesmierne ťažké. Boulos však v mojom otcovi našiel priateľa, s ktorým dokázal predebatovať dlhé hodiny. Za štyri roky štúdia si získal ich dôveru natoľko, že ma púšťali do sveta s mužom hodným lásky ich dcéry. Zo Slovenska som naozaj odchádzala s myšlienkou, že možno už nikdy v živote neuvidím svojich rodičov, lebo diplomatické styky s vtedajším Československom prakticky neexistovali. Láska môjho manžela mi pomáhala prekonať túžbu po domove. Nežná revolúcia mi umožnila návrat domov aj s rodinou, a tak sme sa ocitli znova v kruhu mojich blízkych.
Napokon ste sa predsa vrátili a ste stále spokojní a šťastní. Ako sa vám podarilo, aby manžel prijal Slovensko za svoj domov?
Láska môjho manžela k Bratislave a Slovensku sa už zrodila počas štúdia na Farmaceutickej fakulte. Na konci prvého ročníka si tu našiel mňa, svoju životnú lásku, a ako rástla jeho láska ku mne, tak rástla aj k Slovensku. Vytvoril si tu okruh priateľov a Slovensko začal považovať za svoju druhú vlasť. Po návrate do Izraela nostalgicky spomínal na hory, na prekrásnu prírodu a na náš ľud, ktorý mu svojou pohostinnosťou a priateľstvom pripomínal palestínsky národ. Po zmene režimu podporil moju túžbu vrátiť sa na Slovensko, kde postupom času sa mu podarilo splniť si svoj sen a stať sa majiteľom lekárne. Dnes, po 39 ročnom živote v Bratislave, je z môjho manžela hrdý Slovák s palestínskymi koreňmi. Dokonca s úsmevom hovorí – som Slovák ako repa!
Dva roky pred sedemdesiatkou ste sa dali na dráhu spisovateľky. Ako k tomu prišlo, že ste sa rozhodli napísať trilógiu po stopách očkajovského rodu?
Na Slovensku sme začali po revolúcii podnikať v oblasti lekárenstva, veľa sme pracovali, a až po odchode na dôchodok som sa konečne začala venovať svojim záľubám. K spisovateľskej dráhe ma priviedla túžba môjho mladšieho brata Janka – spoznať korene jednej vetvy nášho rodu, ktorá sa tiahne od našej prababičky Ilony Očkaj. Po dlhom, 11 ročnom pátraní, sme sa dopracovali k rodokmeňu siahajúcemu do 13. storočia. Pri výskume sa mi otvárali krásne príbehy zo života ľudí v starom Prešporku a Svätom Jure, a tak som ich začala spisovať. Postupne vznikali prvé strany knihy Vínom kropení.
Na svete sú tri knihy z trilógie o očkajovskom šľachtickom rode. Ozvali sa vám potomkovia, o ktorých ste nevedeli doteraz?
Áno. Som v spojení s pánom Kamperom, potomkom rodu Kamper, ktorý sa tiež sobášom napája na rod Očkaj. Pán Kamper pochádza z Rakúska a žije neďaleko zrúcaniny hradu Sharfeneck, ktorý v minulosti bol sídlom jeho rodu. Sám viackrát navštívil Slovensko a pátral po svojich koreňoch. Náš spoločný predok bol František Kamper, ktorý žil pred 450 rokmi v prešporskom podhradí v Zuckermandli a vlastnil kúriu, v ktorej je dnes Archeologické múzeum.
Prezradíte nám približne o čom sa dočítame v knihe?
Knihou Vínom kropení som čitateľovi priblížila život drobnej šľachty v starom Prešporku a Svätom Jure. Napriek vôkol vládnucej brutalite, vo svojej hĺbke zostávali ľuďmi, schopnými hlbokého ľúbostného citu a vrúcnej lásky. Kniha nás zavedie do 16. a 17. storočia do obdobia tureckých nájazdov, kedy Prešporok bol len malým mestečkom. Osudy troch generácií rodov Armbruster a Očkaj, ktorých životy boli ovplyvnené skutočnými historickými osobnosťami žijúcimi v tomto období v Prešporku a Svätom Jure (richtár Blažej Behaim, humanista Krištof Armbruster, predseda tridsiatkového úradu František Kamper, lekár Juraj Purkircher), sú prerozprávané cez postavy dvoch Magdalén, babky a vnučky. Prvou je Magdaléna Saiberlich, rodáčka z Viedne, ktorá sa stane manželkou o tridsať rokov staršieho prešporského richtára Blažeja Behaima. Jej druhým manželom je humanista a kráľovský radca Krištof Armbruster, ktorý v nevlastnej dcére Kataríne prebudí túžbu po vzdelaní. Vnučka Magdaléna Armbruster vyrastá v dodnes stojacej kúrii vo Svätom Jure. Nenaplnený príbeh prvej lásky ju vženie do náručia vdovca Štefana Ocskaya, príslušníka starého šľachtického rodu, s ktorým za sedem rokov manželstva zažije krásne chvíle lásky. Pri poslednej rozlúčke nad hrobmi najdrahších Magdaléna zrekapituluje svoj život a vzdáva hold svätojurským viniciam, nesmrteľným vinárom a zlatému vínu.
Druhý diel Túžbou spálení prináša ďalšie zaujímavé osudy.
Ponúka pohľad hlbšie do histórie a zachytáva život Očkajovcov od čias Matúša Čáka až po posledné stavovské povstanie a tragický osud Rákociho bojovníkov. Očkajovci si nie vždy vybrali tú správnu stranu rozdaných kariet, a preto neraz museli podstúpiť i veľké obete a strádanie. Vždy však boli vernými služobníkmi panovníka, začo boli aj patrične odmenení. Všetky príbehy z ich života sú podložené existujúcimi starými dokumentmi. Ja som ich prerozprávala tak, aby zaujali aj romantického čitateľa. Život žien očkajovského rodu bol obrazom života žien tej doby. Bol to život plný strachu o manžela, ktorý sa musel zúčastňovať častých bojov, strachu o svoje deti, ktoré boli ohrozované nevyliečiteľnými epidémiami a v neposlednom rade strachu z neistej budúcnosti. Ženy boli plné vášne, schopné milovať až za hrob, obetavé, ale zažívajúce i mnoho sklamania a zrady. Celým dejom knihy sa tiahne povesť o prekrásnom opasku, ktorému očkajovskí šľachtici prisúdili zázračnú moc. Tento štyristoročný príbeh prenášaný z pokolenia na pokolenie sa stane osudným jednej vetve očkajovského rodu.
Uvedenie druhej knihy sa uskutočnilo v kostole Klarisiek v Bratislave a nemenej zaujímaví boli aj krstní rodičia.
Priestor som si vybrala nie náhodou. V kostole Klarisiek sa nachádza epitaf Krištofa Armbrustera, ktorý sem bol prenesený v polovici 20. storočia z neznámych dôvodov. Chcela som upriamiť pozornosť milovníkov starého Prešporku na tohto vzácneho humanistu žijúceho v 16.storočí. Krištof Armbruster bol kráľovským radcom Ferdinanda I. a hlavným pokladníkom v Uhorskej kráľovskej komore sídliacej na mieste neďalekej Univerzitnej knižnice. Pán Ľubomír Feldek je veľmi vzdelaný človek, ktorý našej literatúre venoval skutočné poklady svojej tvorby, a to básnickej, prekladateľskej, ale aj divadelné hry a rozprávky, preto som bola poctená, že prijal úlohu krstného otca. Norika Beňačková je veľká inšpirácia s prekrásnou slovenčinou a moja menovkyňa, keďže za slobodna som bola Beňačková. Zároveň sme objavili spoločných predkov, nič nie je náhoda (úsmev).
Hotový je už aj tretí diel – Pre lásku zrodení, načrtnete o čom bude?
Ponúkne ďalšie príbehy prababky Ilony Očkaj, aj reprodukované od zemianky, ktorej robila prababka Ilona spoločníčku. Dozvieme sa o štyroch rokoch pôsobenia Františka Palackého v Dubníku, ktorý tu zažil zakázanú lásku k vydatej, o osemnásť rokov staršej žene menim Nina Zerdahei, ale aj o rodinách Révayovcov a prepojení Očkajovcov na Beňovských.
Pre čitateľov to bude určite darček, vnímate to aj vy, že ste sa obdarovali?
Dúfam, že kniha bude príjemnou prechádzkou našou minulosťou, a tak, ako napísala pani Anna Ghannamová, odteraz aj čitatelia budú úplne inak vnímať ulice nášho hlavného mesta. Áno, môžem povedať, že som sa aj ja obdarovala. A to v tom zmysle, že som mohla vyzdvihnúť, ľudské hodnoty, ktoré charakterizovali a sprevádzali životy mojich predkov.
Neplánujete aj inú beletriu, keď ste zistili, že talent na písanie máte?
Hlavou mi víri niekoľko tém, ktoré by som v budúcnosti chcela spracovať. Týkajú sa obdobia môjho pobytu v manželovej vlasti, kedy som zažívala mnoho príbehov úsmevných ale aj vážnych.
Máte troch vnukov, myslíte si, že ste pre nich „superbabka“?
Akokoľvek by som chcela byť skromná, myslím si, že som superbabka. Dokážeme sa spolu celé hodiny rozprávať, smiať, ale aj vážne brať ivot. Po veľkonočných sviatkoch ideme spolu na niekoľkodňový výlet do Ríma a všetci sa na to veľmi tešíme. Program robím ja, lebo viem, že po pamiatkach a kostoloch by ich celé dni nebavilo chodiť, takže už mám naštudované príbehy spojené s Rímom a verím, že budú počúvať so zatajených dychom. Nedávno sa čudovali, že poznám Rytmusa, hovorím im so smiechom, prečo by som ho nepoznala, čo si myslíte, že som múmia?
Anna Ölvecká
