65 ročná Dagmar Hrdá: „Vďaka športu som opäť našla zmysel života!“
Mám troch dospelých synov a tri vnúčatá. Pochádzam z dediny pri Topoľčanoch, ktorá sa volá Solčany. Zažila som tam pekné detstvo – také, na ktoré sa dnes už len nostalgicky spomína. Bolo plné radosti, smútku, ale aj sklamaní – skrátka všetkého, čo k životu patrí. V tejto dobe sa šport ešte robil kvôli radosti z pohybu a to bolo to, čo nás motivovalo. V mládežníckom veku som začala s hádzanou v našej dedine. Viedol nás náš učiteľ telocviku, ktorý bol na nás športovcov veľmi prísny. Ale naučil nás veľkej sebadisciplíne. Mám na toto obdobie veľmi krásne spomienky. Po skončení strednej ekonomickej školy som sa vybrala „do sveta“. Na vtedajšie pomery sa totiž presťahovanie do veľkej Bratislavy považovalo za veľkú odvahu. Pracovala som tam v jednom podniku, ako administratívna pracovníčka. Väčšiu časť svojho aktívneho pracovného života som strávila v štátnej správe, konkrétne na daňovom úrade.
Paradoxom je, že hádzanár bol aj môj nebohý manžel a aj jeho bratia – moji švagrovia. Môj najmladší syn sa taktiež v mladosti venoval hádzanej. A dá sa povedať zdedil po nás rodičoch talent. No žiaľ, zanechal tento šport. Môj najstarší syn má taktiež pohybové nadanie a blízko k športu. Po smrti môjho manžela som bola dosť na dne a dlho som nevedela ako žiť ďalej. Na všetko som zostala sama a bála som sa, čo bude. Avšak túžba po zmene a znovunájdení zmyslu života ma hnala dopredu a ja som sa opäť začala „hýbať“. Nebavilo ma už sedieť doma a utápať sa v beznádeji. V meste kde bývam je fitnescentrum, ktoré navštevujú ľudia naozaj rôznych vekových kategórií. Nabrala som odvahu, zbavila sa ostychu a začala chodiť na aerobic.
Telo si pamätá – ako sa hovorí, takže dostať sa do rytmu a kondičky mi síce trochu trvalo, ale neskôr som toto cvičenie zvládala rutinérsky. A vlastne sa mu v rôznych formách venujem doteraz (pilates, cvičenie s fitloptami, zumba..) Takto aktívne cvičím už cca 15 rokov.
Moja ďalšia srdcovka je bicyklovanie. Priviedol ma k nemu môj bývalý priateľ. Ako to už býva, partneri zdieľajú koníčky toho druhého a chtiac – nechtiac som sa ocitla na športovom bicykli a šliapala kilometre, ktorých bolo čoraz viac a viac. Na našich výpravách sme denne robili 40-50 kilometrov. Bicyklujem doteraz. Je to jeden z najrýchlejších a najlepších spôsobov ako si precvičiť telo a prevetrať hlavu. V rámci nášho okresu máme veľa vytýčených trás, ktoré brázdim 3 aj 4 krát do týždňa.
Stravovanie? Zatiaľ som nepodľahla súčasným stravovacím extrémom. Moja strava je vyvážená. Mám rada zeleninu, mäso, ovocie, ale aj sladkosti. Zo všetkého niečo. Na záver by som chcela povzbudiť aj ostatné moje rovesníčky, že dôchodok nie je len o sedení v kuchyni či sledovaní televízie. Kvalitu života určuje nielen biologicky vek človeka, ale hlavne stav jeho mysle. Sama viem, aký krásny pocit šťastia privodia endorfíny, ktoré pri pohybe telo vytvára.
Pokiaľ vám to zdravie dovoľuje hýbte sa, športujte a starajte sa o seba. Pretože ak vás to začne baviť a začnú sa prejavovať pozitívne výsledky športu a pohybu, budete na dôchodku ľutovať jedine čas, ktorý ste nestrávili aktívnym pohybom. Prekonanie samého seba je to najväčšie víťazstvo.
Text a foto Dagmar Hrdá
