Yvonne Přenosilová by mala narodeniny. Sedemdesiate siedme.
„Nazdar, bábo, povedz mi niečo povzbudivé,“ hovorievala, keď mi zavolala a bývalo to každý deň. Už je to skoro rok, čo odišla a mne tie jej telefonáty hrozne chýbajú.
Zoznámili sme sa v decembri 1989, keď prišla ako hosť na vianočný koncert Evy Pilarovej v pražskej Lucerne. Bolo pár dní po novembri a ona bola jedna z prvých, kto využil čerstvo zdvihnuté železné opony. Išla som s ňou vtedy urobiť rozhovor a nejako sa prihodilo, že sme sa spriatelili. Ozvala sa zakaždým, keď do svojej rodnej krajiny z Mníchova, kde od roku 1968 žila, zavítala. A keď sa presťahovala do Prahy definitívne, boli sme v kontakte stále.
Páčili sa mi jej komentáre k akejkoľvek situácii, rada som počúvala jej historky z rokov minulých, a jednoducho sme si rozumeli. Mnohokrát som ju vyspovedala pre rôzne médiá a veľa som stála o to, napísať s ňou knižku. Mala by o čom rozprávať a na čo spomínať, ale ona o to nestála. Dokonca nemala memoárovú literatúru rada a tvrdila, že sa tým vždy niekomu ublíži. Buď tým, že sa uverejní nevhodná spomienka, alebo aj tým, že sa na niekoho zabudne. „A ja si to nebudem u nikoho ešte zhoršovať,“ hovorievala a ja som to rešpektovala.
Svoju spevácku kariéru nijako neprežívala. Dokonca ju prekvapilo, že ju u nás všetci poznajú, mala pocit, že po tých rokoch odlúčenia jej pesničky upadli do zabudnutia. A dosť ju vyvádzalo z miery, keď dostávala pozvánky na rôzne vystúpenia. Ona vlastne už spievať nechcela. V Nemecku sa živila chvíľu ako letuška, potom mala svoju reláciu v rádiu Slobodná Európa a tak sa považovala za novinárku, v čom pokračovala aj po svojom návrate. Mala počas rokov niekoľko televíznych aj rozhlasových relácií, tým posledným bol Sklípek v Country rádiu.
Mala rada rezne, vyprážané kuracie krídla a biele mníchovské klobásy. Keď dostávala otázky na svoje kulinárske umenie, tvrdila, že vie iba burtguláš a hneď dodala, že na ňom vyrástol jej syn Max a vyrástol dobre. Čo bola pravda, Max je veľmi pekný mladý muž, čo napokon je vidieť na fotografii, ktorú som vyhotovila v Mníchove. Vtedy sme vyrazili na výlet k jazeru Starnbergensee a nikdy nezabudnem na konverzáciu, ktorú tam so svojim synom viedla.
Pýtal sa jej, či by sa nechcela zase vrátiť do Mníchova a ona mu na to povedala, že nie, pretože sa vlastne vrátila kvôli fernetu a ten by jej tam chýbal. Bol to samozrejme nadsadenie, ale fernet mala v obľube, vlastne nič iné nepila a poznala všetky jeho slangové výrazy. Napríklad čierny švihák, lak na rakvy, fermež, nafta alebo dych mŕtvej milenky. Ostatne to bol každoročný darček, ktorý som jej k narodeninám kupovala. A tak som ho kúpila aj dnes a Yvonne ho odnesiem. Ona ho už nevypije, ale možno jej pripije niekto z tých, ktorí k jej hrobu prídu.
Text a foto Márie Formáčková
